Zaslúžiš si niekoho lepšieho… Ktorá z nás, čo ochutnala, ako láska bolí, tieto slová nepočula? Buď nám ich povedal sám dotyčný, ktorý v nás vyvolal toľkú bolesť, alebo sme si ich vypočuli od každého, kto nás chcel po rozchode trochu rozveseliť. Pravdepodobne si si aj ty povedala, že je to hlúposť. Že nikoho lepšieho ani nechceš, pretože chceš jeho, a hoci má niekoľko chýb, on je pre teba ten najlepší…
Skúsme byť k sebe úprimní. Skúsme sa naučiť hovoriť pravdu, aj keď nie je príjemná. Skúsme nezneužívať druhých ľudí na to, aby sme naplnili svoje potreby. Skúsme sa občas pozrieť aj do vlastného vnútra a nebojme sa toho, čo tam uvidíme. Skúsme nehľadať záchranu v niekom inom, ale v prvom rade v sebe. A skúsme, prosím, nepredstierať lásku len preto, že nám ten druhý v niečom vyhovuje a že nás svojou prítomnosťou chráni pred našimi vlastnými démonmi.
Smútok je emócia, ktorej sa nevyhneme. Obzvlášť, ak chceme žiť naplno, ak túžime milovať a obklopiť sa tými, ktorí za to stoja. Sú však chvíle, kedy prídeme na to, že nie každý za to stál. Pochopíme, že ľudia odchádzajú, pretože mali s nami zostať len na chvíľu, prípadne sme im pobyt v našej blízkosti nemali dovoliť vôbec. Smútok cítime vtedy, keď sa s niekým lúčime, keď bojujeme sami so sebou, keď zistíme, že sme verili príliš svojej nádeji a radšej sme sa mali spoľahnúť na realitu…
Milé dámy, buďme k sebe úprimné, prosím. Občas vieme, že to nemá zmysel. Občas cítime toľko bolesti, no stále nedokážeme odísť. Občas ideme samy proti sebe a i tak s tým nevieme prestať. Proste ideme ďalej. Lebo milujeme a akoby sme nášmu srdcu dovolili ísť si na vlastný voľnobeh. No povedzme si pravdu… Skôr či neskôr aj tak pochopíme, že sme urobili hneď niekoľko krokov vedľa.
Najhoršia je taká bolesť, ktorá vyplýva z dobrého úmyslu. Z pomoci, ktorá sa obrátila proti nám. Z lásky, ktorá bola úprimná, no nikdy nie opätovaná… Takáto bolesť nás mení, ničí a spaľuje. Je nám vtedy jasné, že musíme prejsť akýmsi vnútorným prerodom – že musíme odhodiť všetko staré a nájsť čosi nové. Musíme sa stať novými ľuďmi, pretože ak by sme si ponechali svoje staré ja so všetkým, čo k nemu patrilo, podľahli by sme tomu a zhoreli by sme v tej bolesti zaživa.
Bolí ma srdce. A jediné, na čo sa teraz zmôžem, je o tom písať. Nevládzem o tom hovoriť a prizerať sa, ako nie som schopná opísať to slovami. Nevládzem bojovať so sebou a s našimi spomienkami. Nevládzem už robiť nič. Toto je nateraz moja posledná záchrana. Bolí ma srdce natoľko, že všetko naokolo zastalo. Znehybneli hlasy druhých ľudí, prítomnosť zostala stáť na mieste. Dokonca aj tma okolo mňa pôsobí, že sa jej nechce odísť.
