Občas sa pristihneš pri tom, že naňho znova myslíš. Možno si si bola istá, že už je to za tebou, že si uzavrela tú kapitolu a konečne sa posunula ďalej. No stačí len jedna pieseň, známa ulica, vôňa cudzieho parfumu… A spomienky sa vrátia. Prečo sa to deje? Prečo sa ti do mysle vkráda ten, čo ti najviac ublížil a dnes už pôsobí, že si na teba ani nespomenie?
Bála sa. A vlastne ani nevedela, aký má jej strach pôvod. Bála sa urobiť akýkoľvek krok, pretože predchádzajúce roky, ktoré sa stratili v tomto vzťahu, boli pre ňu akýmsi rozsudkom. Rozsudkom nad jej (ne)vôľou, schopnosťou žiť a sebaúctou. Bála sa, že ak od neho odíde, stratí niečo, čo jej nikdy nepatrilo – predstavu, že raz sa zmení, že raz ju bude milovať tak, ako si zaslúži. Zostávala, aj keď už nenachádzala dôvody. Aj keď tam nikdy nebolo to, čo by vo vzťahu malo byť…
Vezmi si ho. Naozaj. Nehovorím to s iróniou, ani so zášťou. Ak si myslíš, že si vyhrala, prosím, teš sa z toho. Ale skôr, než pocit výhry začneš prežívať naplno, chcem ti povedať pár slov. Nie preto, aby som ťa ranila. Nie preto, aby som ti pripomenula, že si bola tou druhou, tou, čo niečo rozbila. Skôr preto, že ak si naozaj presvedčená, že tento muž je ten pravý, mala by si vedieť, čo ťa čaká.
Možno to poznáš. Jeden deň si pre neho tá najdôležitejšia, cítiš sa milovaná, v bezpečí. Druhý deň je chladný, odmeraný, akoby si pre neho nič neznamenala. Potom opäť príde s peknými slovami, prísahou, že mu na tebe záleží, že to len on sám so sebou nemá vyriešené. A tak čakáš. Dávaš mu čas, priestor, trpezlivo ho nechávaš hľadať odpovede, ktoré nikdy neprídu.
Možno si si povedala, že to nie je až také zlé. Možno si si na začiatku nahovárala, že každý má predsa nejaké chyby. Možno si si aj s povzdychom pripustila, že nikto nie je dokonalý. A ja s tebou súhlasím – dokonalý nie je nikto. Ale vieš, čo je dôležité? Či tie chyby dokážeš akceptovať a či s nimi dokážeš žiť. Či sú to len maličkosti, ktoré ťa možno občas vytočia, no nie sú pre teba nebezpečné… Pretože ak ti niečo vadí už teraz, časom to bude len horšie.
Sedím v tichu a premýšľam. Nie o tebe, ale o tom, čo sme mali. Alebo skôr o tom, čo som si myslela, že sme mali a budeme mať. Pretože takto by som definovala náš vzťah – ako domýšľanie, ktoré veľmi dlhý čas nemalo konca. Už prešlo niekoľko mesiacov, odkedy si odišiel, a ja sa stále vraciam k otázke, ktorá mi nedáva spať: Miloval si ma vôbec?
