Neviem, kedy sa to stalo, a vlastne neviem ani ako, viem len, že bol zrazu mojou komfortnou zónou. Nestalo sa to okamžite, nebolo to náhle a bez rozmyslu. Bolo to načasované dokonale, presne tak, aby do seba zrazu všetky kúsky našich príbehov zapasovali presne ako puzzle. Chcelo to len chcieť, nič viac a nič menej, a ja som až vtedy pochopila, že to skutočne môže byť také jednoduché. 

Dnes už viem, že problém nikdy nebol v tom, že by som chcela od neho príliš veľa, práve naopak, ja som chcela príliš málo. Nežiadala som ho o to, aby ma ľúbil, nemusela som, vždy som vedela, že to tak je.
A zakaždým, keď sa na mňa pozrel, videla som, že sa zamilováva zas a znova. Rovnako ako on videl, že ja robím to isté…