Vezmi si ho. Naozaj. Nehovorím to s iróniou, ani so zášťou. Ak si myslíš, že si vyhrala, prosím, teš sa z toho. Ale skôr, než pocit výhry začneš prežívať naplno, chcem ti povedať pár slov. Nie preto, aby som ťa ranila. Nie preto, aby som ti pripomenula, že si bola tou druhou, tou, čo niečo rozbila. Skôr preto, že ak si naozaj presvedčená, že tento muž je ten pravý, mala by si vedieť, čo ťa čaká.
Možno to poznáš. Jeden deň si pre neho tá najdôležitejšia, cítiš sa milovaná, v bezpečí. Druhý deň je chladný, odmeraný, akoby si pre neho nič neznamenala. Potom opäť príde s peknými slovami, prísahou, že mu na tebe záleží, že to len on sám so sebou nemá vyriešené. A tak čakáš. Dávaš mu čas, priestor, trpezlivo ho nechávaš hľadať odpovede, ktoré nikdy neprídu.
Možno si si povedala, že to nie je až také zlé. Možno si si na začiatku nahovárala, že každý má predsa nejaké chyby. Možno si si aj s povzdychom pripustila, že nikto nie je dokonalý. A ja s tebou súhlasím – dokonalý nie je nikto. Ale vieš, čo je dôležité? Či tie chyby dokážeš akceptovať a či s nimi dokážeš žiť. Či sú to len maličkosti, ktoré ťa možno občas vytočia, no nie sú pre teba nebezpečné… Pretože ak ti niečo vadí už teraz, časom to bude len horšie.
Sedím v tichu a premýšľam. Nie o tebe, ale o tom, čo sme mali. Alebo skôr o tom, čo som si myslela, že sme mali a budeme mať. Pretože takto by som definovala náš vzťah – ako domýšľanie, ktoré veľmi dlhý čas nemalo konca. Už prešlo niekoľko mesiacov, odkedy si odišiel, a ja sa stále vraciam k otázke, ktorá mi nedáva spať: Miloval si ma vôbec?
Hovoríš si, že taký vzťah už nikdy nezažiješ. Bolí ťa myšlienka, že všetky tie chvíle, ktoré ste spolu prežili, sa raz stanú len spomienkou. A tak zostávaš. Hoci hlboko v sebe vieš, že toto nie je ono. Že to, čo medzi vami je, nie je láska, ale len jej ilúzia. Avšak čo i len pomyslenie na to, že by sa to celé skončilo, ťa núti panikáriť. Pretože istá časť tvojho srdca ti vraví, že možno ste si predsa len súdení…
Viem, že to nevidíš. Možno to ani vidieť nechceš. Zdá sa ti, že všetko je tak, ako má byť. Veď ona je stále tu, však? Nepovedala nič, čo by naznačovalo, že je nešťastná. Snaží sa. Robí všetko, čo je v jej silách, aby to medzi vami fungovalo. A ty to berieš ako samozrejmosť. Možno dokonca ako dôkaz toho, že je všetko v poriadku. Ale pravdou je, že v poriadku už nie je skutočne nič…
