Nemám rada hypotetické úvahy v duchu: Čo by bolo, keby… A rovnako nemám rada zbytočné premýšľanie o tom, čo by som zmenila či urobila inak. Pretože veci, ktoré sa stali, už nezmeníme, a to, že si ich chceme v hlave takto upraviť, znamená len jediné…
Že sme sa ešte stále nezmierili s niektorými chybami. Chybami, ktoré sme urobili my alebo niekto iný…
Nemyslím si, že v láske nám dokážu ublížiť len naši partneri. Niekedy im v tom celkom ochotne pomáhame… Tým, že príliš dlho veríme. Že si nechceme priznať, aká je pravda. Že podľahneme pocitu, že si nič lepšie a krajšie nezaslúžime. Že sa necháme obalamutiť rečami namiesto toho, aby sme sa konečne pozreli, aká je výpovedná hodnota jeho či jej činov… A tak sa zraňujeme i my sami, hoci nevedomky a s tým najlepším úmyslom.
Je toho veľa, na čo by sme najradšej zabudli…
Na chyby ktoré sme spravili.
Na ľudí, ktorých sme spoznali.
Na priateľstvá, ktoré sa skončili. Na bozky, ktoré sme opätovali.
Na lásky, ktoré sme milovali…
Nie, ona ti ho neprebrala. Neukradla ti ho. Človek sa ukradnúť nedá a to si naozaj zapamätaj... Nedávno sa mi stala taká „vtipná” vec. Po veľmi dlhej dobe som stretla muža, s ktorým som mala dávno pradávno „vzťah”. V úvodzovkách preto, pretože to netrvalo nejako dlho. Proste sme si nerozumeli a rozhodli sa, že zostať kamarátmi bude lepšie riešenie. Avšak, nezostali sme v nejakom intenzívnom kontakte ani ako kamaráti. Skrátka obaja sme si išli po svojom. Bol ženatý (myslím teraz, vtedy bol slobodný), na rukách si niesol dcéru a vedľa neho kráčala manželka.
Mám za sebou jeden vzťah, ktorý trval neúnosne dlho a čím viac času od posledného zbohom prešlo, tým viac si uvedomujem, akú dlhú dobu som s týmto mužom premárnila. Spočiatku som zastávala názor, že som to trpela bez akéhokoľvek hlbšieho dôvodu – len tak, pretože som bola slepo a hlúpo zamilovaná. No dnes si dokážem priznať, že tam nejaký dôvod predsa len bol. On ma síce nemiloval, ale nebola som mu ani ľahostajná. Jednoducho ma chcel – nie ako ženu, ktorú by si túžil hýčkať až do konca života, ale ako hladný predátor túži po svojej koristi.
Neviem, ako ďalej… Neviem, čo ďalej… Zostávam stáť v strede pustatiny a bojím sa čo i len obzrieť, pretože viem, že nech by som sa pozrela na ktorúkoľvek stranu, nič pekné by som tam nenašla. Mám za sebou tri roky vzťahu. Hm, ak to vzťahom vlastne môžem nazvať. Žiadna spoločná budúcnosť, žiadna minulosť, ktorá by bolo pevným základom… Len dvaja ľudia, ktorí sa k sebe nejako zaplietli a jeden z nich sa poriadne zamiloval.
