Je to naozaj nádherné. Byť s niekým, zdieľať spoločný svet, žiť jeden pre druhého. Určite to každý z nás zažil… A teraz niečo o mne, o nás, drahý… Žila som si svoj život. Konečne po tých sklamaniach som v sebe našla tú lásku a pochopila som, že vzťah nie je to „šťastie“, ktoré má urobí celou a kompletnou. Mala som svoje záľuby, svojich kamarátov, svoje kamarátky, úžasnú prácu, ktorá ma napĺňala…
Snažím sa zamestnať si myseľ niečím iným, avšak aj napriek tomu nastanú chvíle, ako je táto… Prebiješ každú jednu myšlienku a vyderieš sa na povrch. Vidím tvoju tvár, dokážem si predstaviť každý jeden jej detail. Oči, okolo ktorých sa začínajú tvoriť malé vrásky, malá jazvička nad obočím, brada, ktorá ti rastie trochu asymetricky… Poznám každý jej kúsok. Hľadela som do tej tváre príliš často na to, aby sa mi dnes v mysli hmlisto rozplynula.
„Sú ľudia, ktorí duševné ochorenia spochybňujú.“
„Holka z blázince…“ Slová, ktoré znejú ako urážka, nie?
Hoci sa píše rok 2021, spoločnosť je stále voči témam psychického zdravia pomerne uzavretá. Ľudia, ktorí trpia duševným ochorením, si to viac či menej nechávajú pre seba, pretože vedia, že aj tá najmenšia uštipačná poznámka by im v boji s ich chorobou veľmi nepomohla…
Ocitnúť sa vo fáze, kedy na lásku úplne zanevrieme, vôbec nie je ťažké. Úplne stačí, ak si predtým prejdeme jedným nevydareným vzťahom. Napríklad ak stretneme manipulátora, sukničkára, klamára alebo proste len muža, ktorý nás milovať nechce či nevie, no my o to viac milujeme jeho, pretože veríme na zázraky. Stať sa bezcitnou voči láske je také ľahké. A je to – po akejkoľvek zlej skúsenosti, aj v poriadku.
Bol som malý chlapec a veľmi som tomu nerozumel. Iba som bol smutný, že s mamou ideme kamsi preč a otec zostáva tam, kde som robil svoje prvé kroky. Asi tam zostalo aj veľa mojich hračiek, pretože niektoré z nich som viac nevidel… Súvislosti sa mi v mojom malom päťročnom mozgu ešte neobjavovali. Vedel som, že sa naši často hádajú, videl som mamu veľakrát plakať. Bol som vtedy smutný aj ja, ale čo v takom veku narobíte? Nič…
Od posledného spoločného okamihu uplynul rok. Rok plný myšlienok, ktoré sa predtým v mojej hlave neobjavovali. Spomínala som, chcela som meniť minulosť, hnevala som sa, opúšťala som sa, túžila som začať žiť. A neustále som premýšľala nad tým, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Ten rok prešiel šialene rýchlo, no zároveň sa šialene pomaly vliekol. Prestala som vnímať čas, prestala som sa naháňať, spomalila som, aby sa zrýchlili moje myšlienky, ktorým som venovala pozornosť viac než kedykoľvek predtým.
