Neviem, prečo som si myslela, že my sme ešte stále živá vec. Nezmýlila som sa prvý raz. Ale bola som si taká istá… Mám pocit, akoby si sa mi otočil chrbtom a nechal ma stáť uprostred sveta. Akoby som sa mala pozerať na tvoje nové šťastie, ktoré si so mnou nedokázal nájsť.
Stále vidím naše správy, všetky tie telefonáty, tvoj hlas mi stále znie v ušiach. Príde mi to, akoby to bolo včera. Akoby jeden okamih rozdelil svet na dve polovice…
Bolo to neskutočne ťažké, kým som sa naučila mať najradšej samu seba. Ale viem, že to malo naozaj zmysel. Veta „Najskôr musíš mať rád seba a až potom budeš naozaj šťastný a slobodný človek“, je spomínaná skoro v každom časopise, každej knihe alebo každom článku, kde sa venujú vzťahom a zlomeným srdciam. Práve táto veta mi zmenila môj život k lepšiemu. Život, ktorý dnes žijem, už nie je len životom iných, ale najmä tým mojím. A to je to podstatné.
Neznášam, keď plačeš… Alebo lepšie povedané: Neznášam, keď reveš… Milí moji, dnes môžem so 100% istotou povedať, že táto veta je jedným z najspoľahlivejších ukazovateľov toho, že vás niekto nemá rád. Pretože, povedzte vy… Čo cítite vy, keď plače niekto, koho máte veľmi radi, prípadne ho milujete? Ja teda určite nejakú formu smútku, možno bolesti za toho druhého. Ak sa trápi niekto, koho milujem, trhá mi to srdce a snažím sa mu pomôcť, ako môžem…
Už po troch mesiacoch som vedela, že to bude prúser. Ale napriek tomu to trvalo viac ako 6 rokov. Aj by som „to“ nejako pomenovala, ale slovo vzťah je na to príliš silné a láska obzvlášť. Bolo to trápenie. Také, ktoré chcete aj nechcete ukončiť. Pretože sa bojíte, pričom ani sami neviete, čoho presne. Musíte sa ho zbaviť a zároveň to nedokážete. Chcete byť bez neho, ale na druhej strane máte pred tou predstavou obrovský strach.
Neviem, na čom sme… Je to komplikované. Musím mu dať čas. Raz sa to zmení…
Spomínam si na obdobie, kedy som si tieto vety hovorila aj ja. Tíšila som nimi svoje boľavé srdce a sama pred sebou ospravedlňovala niekoho, kto mi nestál ani za pozdrav, nieto ešte za prebdené noci. Zdá sa mi to ako príliš dávna skúsenosť na to, aby to bola pravda. Možno je to tým, že som odvtedy toho toľko pochopila…
Milá žena, ver, že láska ťa mnohému naučí. No rovnako by si sa mala veľa naučiť ešte predtým, ako sa zaľúbiš. Prečo? Pretože už potom neurobíš toľko chýb, z ktorých by si sa dôležitým veciam priučila neskôr. Už to budeš vedieť… Už tu nebude také riziko, že ti niekto zlomí srdce a ty sa z toho budeš ešte dlho spamätávať. Láska síce nie je veda, ale… Ale je to alchýmia. Proces, pri ktorom musíš striehnuť na každú prísadu, inak sa môže ľahko stať, že sa ňou otráviš.
