Jsem zastánce toho, že každý člověk je nám poslán do života z nějakého důvodu. Buď nás má něčemu naučit, něco nám předat, nebo pro nás může být darem. Ovšem pro nás může být i obrovským trestem.
Nejhorší kombinace nastává v moment, když se ten jeden člověk tváří jako záchranný člun, a v jeho přítomnosti máme pocit, že umíme plavat. 

Noc ako každá iná. Ale pre mňa je niečím špecifická. Zdá sa mi, že niečo zo mňa odišlo a čosi nové som prijala. Spomínam, bilancujem, hľadám a nachádzam. A hlavne… Hlavne sa pýtam. Otázky, z ktorých sa každá z nich začína slovom prečo. Prečo som to neurobila skôr? Prečo som sa tak bála? A čoho vlastne? Prečo som si namýšľala, že bez neho som nič? Prečo som toľko trpela, keď sa predo mnou otváralo toľko nových ciest?

Život sa ti niekedy javí ako melodráma, ja viem. No niekedy si z „malodrámy“ vytváraš sama obrovskú nafúknutú melodrámu. Alebo nemám pravdu? Veci, ktoré ty pokladáš za podstatné a veľmi dôležité, iný človek berie ako vec, nad ktorou sa ani len nepozastaví. Máš okolo seba toľko ľudí, ale nikto ťa nepozná na 100%. Toľko ľudí máš okolo seba, no aj tak sa cítiš, že si na všetko sama?

Pre teba… Pretože si sa mi neotočila chrbtom a bola si tu, vlastne stále si, keď som ostala sama alebo sa to tak javilo. Počúvaš dookola tie isté sťažnosti a nikdy ťa neomrzia (teda mi to aspoň nepovieš), smeješ sa so mnou, plačeš, si voči mne úprimná a nedovolíš mi urobiť hlúposti, ktoré by som ťažko prekonávala… Nebyť teba. A ja dumám nad tým, ako sme sa my dve vôbec mohli stretnúť.

Dnes to nebude o chlapovi. Teda bude, ale nie tak úplne. Dnes to bude veľmi úprimný článok. Nerozumiem, ako sa dvaja ľudia dokážu od seba tak veľmi vzdialiť. A to kvôli mužovi. Samozrejme, ak to číta muž, bude to kvôli žene. Určite ste to zažili aj vy. Boli ste neodlučiteľná dvojica… Obe nezadané, nespútané, šialené. No prišiel moment, ktorý to zmenil. A ja naozaj ničomu nerozumiem. Prajem ti len to najlepšie – tu úprimnú lásku, to šťastie.