Je to naozaj nádherné. Byť s niekým, zdieľať spoločný svet, žiť jeden pre druhého. Určite to každý z nás zažil… A teraz niečo o mne, o nás, drahý… Žila som si svoj život. Konečne po tých sklamaniach som v sebe našla tú lásku a pochopila som, že vzťah nie je to „šťastie“, ktoré má urobí celou a kompletnou. Mala som svoje záľuby, svojich kamarátov, svoje kamarátky, úžasnú prácu, ktorá ma napĺňala…

Snažím sa zamestnať si myseľ niečím iným, avšak aj napriek tomu nastanú chvíle, ako je táto… Prebiješ každú jednu myšlienku a vyderieš sa na povrch. Vidím tvoju tvár, dokážem si predstaviť každý jeden jej detail. Oči, okolo ktorých sa začínajú tvoriť malé vrásky, malá jazvička nad obočím, brada, ktorá ti rastie trochu asymetricky… Poznám každý jej kúsok. Hľadela som do tej tváre príliš často na to, aby sa mi dnes v mysli hmlisto rozplynula.

Bol som malý chlapec a veľmi som tomu nerozumel. Iba som bol smutný, že s mamou ideme kamsi preč a otec zostáva tam, kde som robil svoje prvé kroky. Asi tam zostalo aj veľa mojich hračiek, pretože niektoré z nich som viac nevidel… Súvislosti sa mi v mojom malom päťročnom mozgu ešte neobjavovali. Vedel som, že sa naši často hádajú, videl som mamu veľakrát plakať. Bol som vtedy smutný aj ja, ale čo v takom veku narobíte? Nič…