Od posledného spoločného okamihu uplynul rok. Rok plný myšlienok, ktoré sa predtým v mojej hlave neobjavovali. Spomínala som, chcela som meniť minulosť, hnevala som sa, opúšťala som sa, túžila som začať žiť. A neustále som premýšľala nad tým, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Ten rok prešiel šialene rýchlo, no zároveň sa šialene pomaly vliekol. Prestala som vnímať čas, prestala som sa naháňať, spomalila som, aby sa zrýchlili moje myšlienky, ktorým som venovala pozornosť viac než kedykoľvek predtým.

Niekedy ma moje nekonečné premýšľanie, analyzovanie a filozofovanie privedie do šialenstva. A tak aj dnes premýšľam. Kto vlastne sme? Sme kamaráti? Sme pár? Tak veľa ti chcem toho povedať, no nechcem ťa vyplašiť, aby si si nemyslel, že na niečo tlačím, ani sa nechcem do ničoho hrnúť. To rozhodne nie…
Chcem mať len pokoj na duši a vedieť, na čom som. 

Je to ešte príliš čerstvé na to, aby som sa tvárila, že som nad vecou. Nie som… Často plačem a rána sú príliš trpké, pretože mi stále chvíľu trvá, kým pochopím, že je to pravda. Že je všetko zrazu inak, že musím prelomiť toľko zvykov a čaká ma odvykačka… Dobieha ma to pomaly, ale isto… Že už nie sme spolu a že všetko, čo som tak milovala, malo svoje naposledy. 

Tieto slová sú pre teba. Áno, pre teba… Prekvapilo ťa to? Už dlho si si nenašla chvíľu, kedy by si sa venovala iba sebe? Je to tak dávno, čo si na teba niekto nezištne spomenul? Tak vidíš… Práve sa to stalo opäť. Práve na teba myslím. Pretože viem, že to potrebuješ – nie pomocnú ruku, nie niekoho blízkosť. Potrebuješ len, aby sa svet na chvíľu zastavil, aby sa všetko okolo konečne prestalo tak šialene rýchlo točiť a ty by si si mohla vychutnať svoju aj moju pozornosť.