Milá dievča alebo milá žena… Vlastne ani neviem, prečo dnes skúšam písať. Viem však, že aj mne sa niekoľkokrát pošťastilo a prečítala som si ten pravý článok v pravý čas. A preto ma dnes popohnala k písaniu nádej, že moje riadky niekomu brnknú na tú správnu stranu. A možno… Možno to píšem „len“ sama pre seba. Aby som na seba prestala byť taká prísna a dovolila si prijať aj také pocity, ktoré celý svoj život potláčam.
„Milujem ťa, vieš to?“ Keď som naposledy túto hlúpu otázku vyriekla, bola som zúfalá. Z neho, zo seba, z toho, čo sa dialo vôkol nás aj vo mne. Ja som milovala a on sa vôbec nesprával tak, aby mi dal najavo, že to aspoň registruje. Sem-tam urobil niečo, čím ma na chvíľu umlčal a uvrhol do slastnej nádeje, že raz sa budeme milovať podľa mojich predstáv. Navzájom. Jeden druhého. Bez nejakého „ale“ alebo „možno“.
Moja starká bola veľká osobnosť. Prisahám, že som nikdy nestretla nikoho, kto by mi ju aspoň náznakom pripomínal. Mám na ňu veľa spomienok, ale jedna z nich mi pribúdajúcim vekom rezonuje v pamäti čoraz častejšie. Raz mi ako decku povedala: Váž si málo peňazí a nezvykaj si na malých ľudí. Mala som vtedy asi 8 rokov, pila som u nej kakao a vôbec som netušila, o koľko múdrosti sa so mnou práve podelila…
Sú veci, ktoré na nás doľahnú. Niektoré ihneď a iné až po čase, keď trvajú dlho. Príliš dlho a my sme voči nim úplne bezmocní… Viem, aký to je pocit. Nemať nič vo svojich rukách a jediné, čo mi zostáva, je len čakanie. A možno i viera, že sa všetko obráti na dobré, hoci i tieto okamihy sú každým dňom výnimočnejšie. A práve vtedy, keď už nemáme v čo veriť, dúfame iba v jediné – v posledné, čo nám zostáva… Že budeme mať v sebe dostatok sily všetko to prekonať.
Som si istá, že ak by som s terajšími skúsenosťami a so súčasným pohľadom na svet vstúpila do predošlých vzťahov, dopadli by úplne inak. Niektoré z nich by mali ultra krátke trvanie. Iné by ma dnes boleli omnoho menej. A do niektorých vzťahov by som, úprimne, dnes už vôbec nešla. Pretože som sa odvtedy naučila mnoho vecí – cez slzy, cez bolesť, cez pocit, že nestojím za nič, ak ma dotyčný nemiluje tak, ako milujem ja jeho. Dnes však viem, že som si všetko to, čo ma predtým bolelo, musela odžiť. Nie preto, že by som sa vyžívala v bolesti alebo že by ma trápenie bavilo. Je to z dôvodu, že dnes môžem s pokojným svedomím skonštatovať, že hoci mi niektoré vzťahy veľa vzali, omnoho viac mi poskytli…
Najhoršie, čo sa ti môže stať, je premrhať čas s niekým, kto si ho nezaslúžil. Po rokoch takéhoto vzťahu ma nemrzí to, že som bola klamaná, podvádzaná alebo zradená… Mrzí ma len jedno. Že to tak dlho trvalo. Že som JA dovolila, aby to tak dlho trvalo. Vieš, voči mnohým skutočnostiam získaš časom odstup. Mnoho spomienok ťa prestane bolieť. Veľakrát sa len pousmeješ nad tým, ako si mohla pre niečo také plakať. Ale ten čas, ten ti už nikto nevráti.
