Možno je to súčasnou dobou, možno mám len nejaký zvláštny splín, ktorý ma priviedol k týmto myšlienkam. No čoraz častejšie sa pozerám do minulosti a premýšľam, čo by som zmenila. Viem, že to nikam nevedie. Minulosť už nezmením a ani nezvrátim jej dôsledky. No pre mňa je to v poslednom čase balzam na dušu. Nachádzam tam seba. Svoje chyby, svoje omyly, všetko, na čom som sa popálila. Nechať minulosťou minulosťou je krásne a oslobodzujúce. Ale taktiež rovnakú slobodu hľadám v ponaučeniach, ktoré z nej plynú.

Keď som bola mladšia, neustále som mala nejaké očakávania. A ak sa mi mnohé z nich nenaplnili, upadala som do zúfalstva. Ak mi skrachoval vzťah, na ktorom som bola odhodlaná pracovať, brala som to ako vlastné zlyhanie. Ak sa mi nepodarilo niečo, čo som túžila dosiahnuť, vravela som si, že som neschopná, pretože iným sa to jednoducho podarilo. Proste ak sa stalo niečo, čo sa vymklo z mojich predstáv, dávala som si to za vinu…

Som ten typ človeka, ktorý ak raz niečo uzavrie, už sa k tomu nevracia. A čím viac je to uzatváranie ťažšie, o to viac som presvedčená, že znovu otvárať tieto dvere vôbec nie je dobrý nápad. Túto svoju – nazvime to zásadou – som porušila iba raz a odvtedy viem, že musím byť ešte zásadovejšia. Neoplatilo sa mi to. Staré rany sa rozjatrili, pribudli k nim nové, z čoho som sa poriadne poučila.