Drahá, ver mi, že najlepšie, čo môžeš po rozchode urobiť, je prijať to. Prijmi ten koniec. Lebo len vtedy pochopíš, že nemáš nič iné na práci, len si vytvoriť nový začiatok. Nečakaj, že sa vráti. Nesnívaj, že sa raz stretnete opäť a začnete odznovu. Nenechávaj realitu bokom a nevytváraj si vlastnú bublinu omamných predstáv, ako sa to medzi vami skôr či neskôr utrasie a ty budeš znovu šťastná.
Vieš, prečo je to chyba? Poviem ti to…
Už sa asi nikdy nebudeme rozprávať tak ako predtým. Už sa prítomnosti toho druhého bojíme. Už sú tie spoločné chvíle úplne iné, akosi stratili ten náboj dôvery, pochopenia a lásky, ktorá okolo seba trúsi iba pokoj. To sú dôvody, prečo medzi nami zostanú niektoré slová nevypovedané. Iba by sme nimi jatrili staré rany a rýpali sa v niečom, čo potrebuje len čas na zahojenie.
Zaslúžiš si niekoho lepšieho… Ktorá z nás, čo ochutnala, ako láska bolí, tieto slová nepočula? Buď nám ich povedal sám dotyčný, ktorý v nás vyvolal toľkú bolesť, alebo sme si ich vypočuli od každého, kto nás chcel po rozchode trochu rozveseliť. Pravdepodobne si si aj ty povedala, že je to hlúposť. Že nikoho lepšieho ani nechceš, pretože chceš jeho, a hoci má niekoľko chýb, on je pre teba ten najlepší…
Skúsme byť k sebe úprimní. Skúsme sa naučiť hovoriť pravdu, aj keď nie je príjemná. Skúsme nezneužívať druhých ľudí na to, aby sme naplnili svoje potreby. Skúsme sa občas pozrieť aj do vlastného vnútra a nebojme sa toho, čo tam uvidíme. Skúsme nehľadať záchranu v niekom inom, ale v prvom rade v sebe. A skúsme, prosím, nepredstierať lásku len preto, že nám ten druhý v niečom vyhovuje a že nás svojou prítomnosťou chráni pred našimi vlastnými démonmi.
Smútok je emócia, ktorej sa nevyhneme. Obzvlášť, ak chceme žiť naplno, ak túžime milovať a obklopiť sa tými, ktorí za to stoja. Sú však chvíle, kedy prídeme na to, že nie každý za to stál. Pochopíme, že ľudia odchádzajú, pretože mali s nami zostať len na chvíľu, prípadne sme im pobyt v našej blízkosti nemali dovoliť vôbec. Smútok cítime vtedy, keď sa s niekým lúčime, keď bojujeme sami so sebou, keď zistíme, že sme verili príliš svojej nádeji a radšej sme sa mali spoľahnúť na realitu…
Milé dámy, buďme k sebe úprimné, prosím. Občas vieme, že to nemá zmysel. Občas cítime toľko bolesti, no stále nedokážeme odísť. Občas ideme samy proti sebe a i tak s tým nevieme prestať. Proste ideme ďalej. Lebo milujeme a akoby sme nášmu srdcu dovolili ísť si na vlastný voľnobeh. No povedzme si pravdu… Skôr či neskôr aj tak pochopíme, že sme urobili hneď niekoľko krokov vedľa.
