Poznáte ten pocit, keď sa pozriete do minulosti a poviete si, ako veľmi vám bolo dobre, no vy ste to vtedy vôbec nevideli? Stále ste si hľadali nejaké dôvody, prečo nebyť šťastným, prečo si neuvedomiť, že vás nič vážne netrápi? Tak ten práve prežívam ja… Pred mesiacom by som na otázku ako sa máš odpovedala, že môže byť lepšie. Že stále je toho veľa v práci, že som stále viac a viac unavená, že ešte nemám to alebo ono… A dnes si vravím, že čo ma, sakra, tak veľmi štvalo… 

Alebo inak povedané: „Si bezcitná a chladná.“ Takto zneli slová z úst jedného dievčaťa. Miestami ma to zahrialo pri srdci, a to z toho dôvodu, že sa mi to konečne podarilo. Bola som v mojom vytúženom cieli. Nemyslím byť tou bezcitnou, ale držať si zdravý odstup od druhých ľudí. Mám svoje vákuum, svet, vesmír ukrytý hlboko vo svojom vnútri. Poznám ho iba ja jediná…