Spomienky sa mi prelínajú v mysli, okolo je iba tma, ležím v posteli a snažím sa nebyť. Pretože len vtedy sa ma všetko to, čo ma trápi, prestane týkať. Aspoň na chvíľu, na malú chvíľu, ktorú práve teraz potrebujem viac než čokoľvek iné. Chcem sa odosobniť od minulosti, v ktorej som toho tak veľa pokašľala. Chcem si odpustiť všetky chyby, ktoré už nevrátim späť. Chcem zmeniť niečo, čo sa už zmeniť nedá. Chcem… Chcem zmierniť ten dopad, ktorý minulosť na mňa má.

Milujem ľudí. Milujem ísť po ulici so psom a iba tak sa s niekým zarozprávať. Mám rada, keď sa ľudia na ulici usmievajú na druhých ľudí a nepozerajú neustále do telefónu. Mám rada vtipných a zábavných ľudí, ktorí si veci moc nepripúšťajú, a tiež milujem rozvážnych a zodpovedných ľudí, ktorí majú v diári naplánovaný rok dopredu a potrebujú v tom mať poriadok. Zbožňujem, keď ľudia dokážu úprimne podporovať ostatných a naozaj im dopriať toľko šťastia, ktoré by možno sami potrebovali.

Stála som pred zrkadlom a plakala. Opäť raz nastal deň, kedy nič nevychádzalo podľa predstáv. Vinila som z toho seba, aj keď som za to nemohla. Tým, že som stála pred zrkadlom, sa vo mne pocit sebaznechutenia ešte viac umocňoval. Uprela som zrak na uslzené oči, pod ktorými sa skvela roztečená špirála, následne začal môj zrak skúmať aj ostatné časti môjho tela.

Snívala si o rozprávke. Ten krásny šťastný koniec… Veriť, že veci sa môžu obrátiť tým správnym smerom. Až pokiaľ ti do života nevstúpil on a postupne si zistila, že tu ti nepomôže k šťastnému koncu nikto ako v rozprávkach.
Musíš si pomôcť sama.
Byť silná sama pre seba…