Keď som sa po rozchode vyhrabala z toho najväčšieho citového bahna, zistila som, že vlastne ani neviem, vďaka čomu som z toho zrazu „vonku“. Bol to tak pomalinký, plynulý a vskutku i nevedomý proces, až ma samu prekvapilo, že je to zrazu skutočnosť. A tak som začala pátrať… Analyzovať, pýtať sa, porovnávať, hľadieť do minulosti aj skúmať prítomnosť. Veď predsa po rokoch toho utrpenia sa nemohol stať zázrak, alebo?
Ako malá som si myslela, že láska musí byť veľkolepá. Že ju budem vnímať vďaka veľkým činom, že ma každý deň dojatím rozplače. No vekom som tomu začínala rozumieť… Láska je v maličkostiach. Nie vo veľkých veciach, ktoré nás prinútia zbystriť. Skrýva sa na miestach, kde len nepoznane sedí, a hoci ju vnímame, nevenujeme jej toľko pozornosti. Láska je proste tam, kde ju my ľudia dokážeme najčastejšie prehliadnuť.
Vďačnosť a maličkosti… Tak často spájané „maličkosti“, hoci ich vzájomné prepojenie len málokedy dokážeme aplikovať do života. Ruku na srdce… Koľkí z nás si denne uvedomujú, aké majú šťastie? Aj napriek problémom, ktoré sa nám preháňajú hlavou, aj napriek strachu, ktorý nás občas prepadne úplne bez príčiny. Myslím, že všetci môžeme povedať, že sa len výnimočne zastavíme a uvedomíme si, že stále máme byť za čo vďační, nech sa okolo nás deje čokoľvek.
My ľudia sme tak strašne zložité stvorenia, že občas sa sama musím nad tým pozastaviť a pousmiať sa. Jednoducho sami nevieme, čo chceme. Vždy tvrdíme jedno a robíme úplne niečo iné. Chceme úžasných, dobrých a lojálnych priateľov, ktorí budú pri nás stáť, s ktorými budeme prežívať krásne veci, keď budeme šťastní, a ktorým sa budeme môcť vyplakať na ramene, keď nám bude najťažšie. Avšak sami si vyberáme priateľov, sami ich potom ohovárame a občas hľadáme chyby. Hovoríme, že nechápeme, ako taký človek môže byť, alebo nechápeme, prečo to spravil takto a nie inak…
„Nebola si pre mňa dosť dobrá.“ A ešte iné výroky, ktorým si moje sebavedomie pochoval na večné veky. Vždy si sa na mňa pozeral iba pomedzi prsty. Ja som sa nenávidela aj za teba. Nechcela som sa na seba pozrieť ani do zrkadla.
Myslela som si, že som taká, ako si ma popísal. Pocit sebavedomej ženy bol preč a ja verím, že raz sa vráti a budeme opäť kamarátky už navždy.
V istom období môjho života som na otázku: Prečo nikoho nemáš? zvykla odpovedať protiotázkou: A ty prečo niekoho máš? Prvotné rozpaky, ktoré som v tomto človeku vyvolala, boli po chvíľke ticha doplnené trochu neistými odpoveďami. Pretože sa ľúbime, je mi s ním/s ňou dobre… Na viac sa daná osoba nezmohla. Nevedela mi vysvetliť, prečo je vo vzťahu, zatiaľ čo ja nie som. A pritom… Naše odpovede by boli vlastne takmer rovnaké. Aj ja sa mám rada. Aj mne je so mnou dobre…
