Dlho sa mi žiadne slová nedrali na jazyk. Všetko, čo sa stalo, ma paralyzovalo, veď som prekvapila nielen teba, ale predovšetkým seba. Nečakala som, že to raz urobím s takou ľahkosťou. Že sa len tak z ničoho nič rozhodnem povedať nám zbohom a nechám v minulosti aj bremeno tvojich nikdy nenaplnených sľubov, ktoré ma predtým len nútilo poslušne zostať na jednom mieste. Nevedela som, akými slovami to ukončiť – aspoň sama pred sebou…
Som ten typ človeka, ktorý ak raz niečo uzavrie, už sa k tomu nevracia. A čím viac je to uzatváranie ťažšie, o to viac som presvedčená, že znovu otvárať tieto dvere vôbec nie je dobrý nápad. Túto svoju – nazvime to zásadou – som porušila iba raz a odvtedy viem, že musím byť ešte zásadovejšia. Neoplatilo sa mi to. Staré rany sa rozjatrili, pribudli k nim nové, z čoho som sa poriadne poučila.
Ak by som mala vytýčiť jeden zo základov šťastného života, určite by som stavila na porozumenie. Porozumieť sebe, svojim pocitom a tomu, čo sa v nás odohráva, je podľa mňa totiž absolútny základ. Pretože všetci chceme byť pochopení… Ale mnohokrát zabúdame na to, že sami sebe venujeme príliš málo pozornosti. Mne samej sa nielen raz potvrdilo, že pôvod problémov, ktoré sa mi v živote cyklicky opakovali, bol vo mne. V tom, že som sa sama v sebe nedokázala zorientovať, no od iných som očakávala, že ku mne vždy zaujmú férový a chápajúci postoj.
Vraj som prestala milovať. Vraj som ja bola tou, ktorá to celé pokazila a bohvie, čo všetko za tým bolo… Či ma odlákal niekto iný, alebo som sa jedného dňa len zle vyspala a povedala si, že nie si pre mňa dosť dobrý… Toto som sa dopočula a úprimne? Trochu to mnou otriaslo, aj keď som si myslela, že som sa cez náš vzťah už dávno preniesla. Čiastočne je to aj pravda… Preniesla som sa. Ale dotklo sa ma, že zatiaľ čo ja som sa potichu vyrovnávala s bolesťou, ty si o tom nemal ani len poňatia.
Mám za sebou viacero vzťahov. Nebolo ich príliš veľa, skôr by som povedala, že vzhľadom na môj vek tak akurát. A všetky tie lásky, ktoré som horko-ťažko kedysi uzavrela, mali čosi spoločné… Niečo mi brali. Niečo, čo dnes vnímam ako dosť podstatné. Niečo, čo by som teraz, po toľkých skúsenostiach, už dobrovoľne nikomu neodovzdala. Bolo to čudné – nachádzať v láske bolesť, neistotu a sklamanie a napriek tomu v tom pokračovať.
Už ani nemám silu nenávidieť sa za to. Pretože áno, aj touto fázou som si prešla. Predchádzala jej etapa, ktorá nemala konca a počas ktorej som cítila len nekonečný smútok. Myslela som si, že sa to nikdy nepretne, no to som ešte netušila, že sa smútok pretaví do nenávisti voči mne samej. Krehká nostalgia s tak výraznou silou bola vystriedaná pocitom hnevu, vďaka ktorému som voči sebe cítila toľký odpor… Vyčítala som si, že mu neviem povedať dosť. Že aj napriek tomu, že tu už nie je, ja nedokážem zabudnúť a zanechať za sebou aj lásku, ktorá ma nikam nedoviedla.
