Bojím sa, že pre teba nebudem dosť dobrá… Naozaj. Aj keď je to irónia, pretože viem, že dosť dobrá som. Že som dosť. No myslím to inak… Nemyslím si, že by som ako žena nemala vlastnosti, ktoré ťa priťahujú, do ktorých sa zamiluješ, ktoré budeš chcieť… Bojím sa však toho, že mám zároveň aj také, ktoré ťa vystrašia a odoženú…
Vždy som si myslel, že som nad vecou a že sa mi nikdy nemôže stať, že by som urobil nejakú chybu. Omyl… Aj ja som omylný, len som doteraz natoľko vnútorne nevyrástol, aby som si to včas všimol. Žil som si tak odviazane, že ma tento životný štýl odstrihol od osoby, ktorá bola mojím pilierom. A aj vtedy, keď sa to dialo, som to nevidel. Bol som príliš sebecký, aby som vedel rozpoznať, že sa niečo deje. Niečo, čo budem ešte dlho potom ľutovať.
Tiež som kedysi nemala rada ľudí, ktorí pôsobili bezcitne. Nevedela som sa k nim prebojovať bližšie, nedokázala som sa v ich blízkosti uvoľniť. Akoby bola medzi nami nejaká bariéra, ktorá ma len znervózňovala. Bolo to zvláštne. Tí ľudia boli pre mňa zvláštni… Premýšľala som, čo si myslia – o mne, o iných. Nevedela som prísť na to, čo im blúdi mysľou a pochybovala som o ich úprimnosti. Veď bezcitní ľudia predsa nikdy nemôžu byť úprimní…
Dvaja ľudia a silnejúce svetlo navôkol… Spoločne vychádzajú z priestoru, v ktorom sa necítili istí, strácali sa v jeho zákutiach, avšak teraz pozorujú zmenu. Všetko je jasné, ich srdcia nevrhajú žiadne tiene, ktoré by si navzájom dokázali ublížiť. Konečne… Doteraz mali možnosť zažiť, aké to je, keď ich srdcu ubližuje jedno ďalšie. Zabúdajú na tú temnotu, pred ktorou jeden druhého zachránili. Viac ako seba vnímajú len jeden pár očí, v ktorom sa našli aj stratili. Chcú cítiť a vedieť všetko, sú hladní po emóciách a po láske, ktorou sa nevedia nabažiť.
„Viktor, mňa sa muži asi boja…“ Tak ako to už u mňa býva zvykom, aj tentokrát píšem článok na základe toho, čo som zažil. Inšpiráciou mi bola táto veta. Muži sa ma boja… A ja som nevedel, čo mám na to povedať, pretože ja sa osoby, ktorá ju vyslovila, nebojím a nikdy som ju nepovažoval za typ ženy, ktorej na čele svieti výrazná stopka. Znamená to, že som iný muž? Alebo že vôbec nie som mužom, ak sa nebojím ženy, ktorá má v očiach dravosť a poslušne nenosí sukňu pod kolená, ale oblečie si aj nohavice?
Že sa niečo začína kaziť, pocítila najprv ona. Ja som šiel na voľnobeh – práca, kamaráti a až potom láska. Takto vyzeral môj rebríček priorít, z ktorého som nechcel upustiť. Asi preto, že mi to vyhovovalo. Život bol rýchly a ja som chcel stihnúť všetko, preto šli tie stereotypné veci bokom. Spoločná domácnosť mi dávala natoľko pocit bezpečia a nemennosti, že som si všetko to pekné a potrebné, prestával vážiť. Keby len vážiť… Prestal som si to všímať a venovať tomu pozornosť. Veď načo sa rozptyľovať niečím, čo je také samozrejmé.
