Meníme sa nielen vekom, ale i skúsenosťami. A žiaľ, najviac nás zmenia momenty, na ktoré nemáme dobré spomienky. Napríklad také, počas ktorých povyšujeme lásku nad nás samých… Dôsledkom toho strácame všetko to, čo sme roky trpezlivo budovali. A presne takým chvíľam sme sa rozhodli zasvätiť náš nový výber citátov.
Neboj sa, nie si jediná. To, čo cítiš práve v tejto chvíli, si nosilo v duši už veľa žien. Zdá sa ti, že to bez neho nevydržíš? Máš pocit, že už viac nevládzeš? Myslíš si, že už nikdy nebudeš nikoho tak milovať? Alebo si hovoríš, že odteraz budeš chodiť po svete ako bez duše? Že sa nikdy viac schuti nezasmeješ, že už v žiadne ráno nebudeš vstávať s pocitom, že je všetko tak, ako má byť? Ach, drahá… Vieš, ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy…
Nastal čas, aby som to prijala. Zmierila sa s tým, čo sa stalo, a namiesto ľútosti cítila len úľavu. Pred niekoľkými dňami to bola neprijateľná predstava. Nechcela som na to ani len pomyslieť, pretože viem, že by som zostala sklamaná. Sklamaná z toho, že to ešte nedokážem… Rozlúčiť sa s tebou, rozlúčiť sa s nami. S tým pekným aj s tým, čo mi ublížilo. Jednoducho so všetkým, čo s tebou bolo späté a viac sa už nezopakuje.
Vekom sa učíme… Vnímať lásku a vzťahy trochu inak. Vekom sa z nich totiž nestáva naša záchrana, ale skôr bonus, ktorý dokonale dopĺňa to, čo sme si už vybudovali. Vekom nielen starneme, ale učíme sa prijímať sami seba. A len čo to dokážeme, pochopíme, že žiadne vzťahy nestoja za to, aby nám narušili náš pokoj na duši. Mnohokrát nás však od tohto zistenia delia skúsenosti. Presne tie zážitky, ktoré sme predtým tak celé mesiace kropili našimi slzami…
Vraví sa, že veľké dievčatá neplačú… Ach, aká nepravda… Zaujímalo by ma, kto to vymyslel a či sa vlastne zamyslel nad tým, aké škody tým napácha. Pretože každý sa potrebuje raz za čas vyplakať. Skôr či neskôr to na neho doľahne. Spomienky, pocity, sklamania, beznádej, slová, ktoré sme nestihli povedať, i tie, čo sme vyriekli v hneve. To všetko zo seba plačom púšťame. A tak sa, prosím, netvár, že si výnimkou…
Pozerám sa do zrkadla a skúmam tú ženu, ktorá odtiaľ na mňa hľadí… Koľko stôp si na mne zanechal? V očiach vidím sklamanie, utíchajúcu bolesť aj túžbu žiť. V prepadnutých lícach je badať známky mesiacov, kedy som nemyslela na svoje potreby. Nejedla som, nespala som… Všetko šlo bokom. Všetko, čo sa týkalo len mňa… A tak tu stojím s kamenným výrazom a uisťujem sa, že takto láska vyzerať nemá…
