„Najviac nás o šťastie oberajú nefunkčné vzťahy…“
Šťastie… Tak znie naša prvá tohtoročná téma týždňa, ktorú sme sa rozhodli rozobrať s našou respondentkou, ktorú všetci pravdepodobne už poznáte. Naša čitateľka Silvia pôsobí v oblasti psychológie, vďaka čomu sa na šťastie pozrieme ľudským a aj odborným pohľadom…
Áno, žiaľ, je to tak. Mám strach z lásky. Dávnejšie, pred pár rokmi mi záležalo na niekom až príliš… V mojom náručí som ti vytvorila domov. Domov bol miestom, kam si sa mohol vrátiť, keď ti bolo ťažko, alebo miestom, ktoré si si sám nevedel vytvoriť. Nebo je tam hore, avšak ja som sa ti ho snažila priniesť sem na Zem aspoň malým kúskom. Bola som tvojou najlepšou kamarátkou, sestrou, bútľavou vŕbou a všetkým tým ostatným.
Nie je to tak dávno, keď som stála pred otázkou: Čo ďalej? Skutočnosť, v ktorej som žila, ma unavovala, ničila a deptala. Ale rovnako ma strašila predstava, že niečo urobím inak. Že začnem odznovu, bez teba, len sama so sebou a jedným srdcom, ktoré cíti všetko, no zároveň nič. Pretože tak som si pripadala – ako niekto, koho ťaží toľko negatívnych emócií, no predsa nedokáže precítiť vôbec nič. Bol to jeden veľký paradox, jedna obrovská skúška, jedno divadlo, jeden veľký neporiadok – okolo mňa aj v mojej duši.
Chaos, strach, neistota… Odvaha, spolupatričnosť, nové začiatky… Hnev, plač, nádej, zúfalstvo, láska… Ako možno jedným slovom opísať posledných 365 dní? Je niečo také vôbec možné? Na svete je dosť bláznov, ktorí sa o to pokúšajú. Možno som len jedným z nich. A možno nie… V mojom vnútri zúri mnoho pocitov vyvolaných touto chvíľou. Tých pár posledných minút. Oslavovať? Obzrieť sa späť?
Asi každá z nás sa minimálne raz za život zaprisahala, že toto bolo naposledy… Že viac nedovolíme, aby sa k nám niekto takto správal, aby sme opäť pre niekoho iného padli na citové dno, aby sme sa cítili mizerne, ohrdnuto, oklamane, podvedene… A väčšine z nás sa to stalo znovu. S inou osobou (v tom lepšom prípade, pretože vieme jednému človeku dávať aj desiate šance, všakže), za iných okolností, s trošku inou vierou v duši. Aj napriek zaprisahávaniu sa, aj napriek bolesti, ktorá možno od posledného sklamania úplne neodznela…
Dnešok je zvláštny. Akosi na mňa prišlo uvedomenie si, ako by láska mala vyzerať. Aké to bude, ak budem tehotná, aké to bude, ak bude u nás doma so mnou, ak sa budeme držať za ruky, prechádzať sa po pláži. Aké spontánne to musí byť, aké krásne a čarovné zároveň. Ani jeden z tých predchádzajúcich mužov sa tomu nevie vyrovnať. Ani jeden z nich nie je taký, ako muž, ktorého som si vysnívala. Aj keď sme sa zhodli vo viacerých vlastnostiach, vo viacerých pohľadoch na život a na svet, na lásku a vzťahy, aj tak to nebolo to, čo hľadám…
