V deň, keď sme sa stretli, som prežívala smutné obdobie, stratu blízkeho človeka. Spoznali sme sa úplnou náhodou, ale dnes už viem, že to náhoda nebola. Naše stretnutia boli za účelom pracovných záležitostí, rozbiehal svoj biznis a ja som mu vedela v určitej časti pomôcť. Stretli sme sa trikrát v priebehu troch mesiacov a nemala som pri ňom pocit, že by to mohol byť môj partner…

Stále iba premýšľam. A pravdu ti poviem, už ani neviem nad čím. Si v mojich myšlienkach neustále. Rozmýšľam, či ti za to vôbec stojím. Uprednostňuješ všetko ostatné, len nie mňa. Ani neviem, či som sa na teba namotala. Musím sa ale podeliť s jednou myšlienkou, ktorú mi vštepila kamarátka a za ktorú som jej veľmi vďačná… „Muži nechápu a neuvedomujú si, že pre ženu takéto dlhodobo ,nezáväzné‘ písanie si, prestane byť nezáväzným.“

Sme tu len na chvíľu. Naša pominuteľnosť je taká jasná a istá ako vzduch, ktorý dýchame. Tak prečo sa trápiť kvôli minulosti? Kvôli niečomu, čo sa zmeniť nedá? Minulosť sa už stala a neodstane sa. Takže máme dve možnosti, po prvé – nechať sa ňou donekonečna ovplyvňovať a rozmýšľať, čo by bolo keby… Alebo po druhé – zamávať jej na rozlúčku, užívať si prítomný moment a hľadieť vpred. 

Videla som príliš veľa filmov, ak chcem skutočnú a nekonečnú lásku? Žijem v rozprávke, ak verím, že láska existuje?  To chcem až tak veľa, ak snívam o niekom, kto možno ani neexistuje? Ani neviem, čo je skutočná láska. Ešte som ju v živote nezažila. Jediné, čo som zažila, boli sklamania, boli trápenia, preplakané dni a noci. Nikdy to nebola láska. A aj keď bola, tak bola slepá, zranená, jednostranná… 

Je vtipné, ako sa človek dokáže zmeniť. Ako sa zo záujmu a starostlivosti stane nezáujem a nepozornosť. Je to tak smutné.
Nedá sa to vysvetliť. Nedá sa to opísať. Všetci robíme tak, ako si myslíme, že je najlepšie pre NÁS. Nikto nás do ničoho nesmie nútiť. Sme na tomto svete sami za seba. Bojujeme každý jeden deň za svoj život, za svoje zdravie, za svoje šťastie. Niekedy sa však necháme ovplyvniť druhými. Ale prečo?