Tento týždeň je na našom webe celý „o nás.“ O tebe, o mne, o nás všetkých a o tom, čo práve cítime, no nevieme o tom hovoriť.
O našich strachoch, životných pádoch, zisteniach, ktoré nás zaboleli, no poučili. O tom, čo sa v nás skrýva, čoho sa možno i bojíme, čo schovávame pred ostatnými, pretože sa bojíme ich reakcie. O tom, čo je v živote nepodstatné a čo je naopak najdôležitejšie…
Dôležité je naučiť sa rozoznať, kedy sa máš ďalej snažiť, a kedy sa máš začať snažiť zabudnúť. Nie je to ľahké poznať a už vôbec nie je ľahké pripustiť si to. No pochopila som, že ak sa mám o lásku prosiť, tak ju vlastne nechcem. A nie, nie sú to len hrdinské kecy „nezávislej ženy“.
Ja ju naozaj nechcem…
Keď som sa po rozchode vyhrabala z toho najväčšieho citového bahna, zistila som, že vlastne ani neviem, vďaka čomu som z toho zrazu „vonku“. Bol to tak pomalinký, plynulý a vskutku i nevedomý proces, až ma samu prekvapilo, že je to zrazu skutočnosť. A tak som začala pátrať… Analyzovať, pýtať sa, porovnávať, hľadieť do minulosti aj skúmať prítomnosť. Veď predsa po rokoch toho utrpenia sa nemohol stať zázrak, alebo?
Ako malá som si myslela, že láska musí byť veľkolepá. Že ju budem vnímať vďaka veľkým činom, že ma každý deň dojatím rozplače. No vekom som tomu začínala rozumieť… Láska je v maličkostiach. Nie vo veľkých veciach, ktoré nás prinútia zbystriť. Skrýva sa na miestach, kde len nepoznane sedí, a hoci ju vnímame, nevenujeme jej toľko pozornosti. Láska je proste tam, kde ju my ľudia dokážeme najčastejšie prehliadnuť.
Vďačnosť a maličkosti… Tak často spájané „maličkosti“, hoci ich vzájomné prepojenie len málokedy dokážeme aplikovať do života. Ruku na srdce… Koľkí z nás si denne uvedomujú, aké majú šťastie? Aj napriek problémom, ktoré sa nám preháňajú hlavou, aj napriek strachu, ktorý nás občas prepadne úplne bez príčiny. Myslím, že všetci môžeme povedať, že sa len výnimočne zastavíme a uvedomíme si, že stále máme byť za čo vďační, nech sa okolo nás deje čokoľvek.
My ľudia sme tak strašne zložité stvorenia, že občas sa sama musím nad tým pozastaviť a pousmiať sa. Jednoducho sami nevieme, čo chceme. Vždy tvrdíme jedno a robíme úplne niečo iné. Chceme úžasných, dobrých a lojálnych priateľov, ktorí budú pri nás stáť, s ktorými budeme prežívať krásne veci, keď budeme šťastní, a ktorým sa budeme môcť vyplakať na ramene, keď nám bude najťažšie. Avšak sami si vyberáme priateľov, sami ich potom ohovárame a občas hľadáme chyby. Hovoríme, že nechápeme, ako taký človek môže byť, alebo nechápeme, prečo to spravil takto a nie inak…
