Bola raz jedna láska. Hlboká, úprimná, čistá. Bola to láska, o ktorej sa dá tvrdiť, že bola tou pravou. Tá, pre ktorú boli obaja ochotní žiť i umrieť. Pre ktorú boli schopní obetovať čokoľvek, aj seba… Najmä seba. Bola raz jedna láska, ktorá však pod svojou maskou skrývala a potláčala osobnosti, ktoré sa v tých dvoch ukrývali. Bola to taká láska, v ktorej obaja túžili byť tým lepším pre toho druhého, no časom zabudli na seba samých.
Muži a ženy… Tak znie naša aktuálna téma týždňa. Po dlhom a neúspešnom hľadaní vhodného respondenta som musela uznať, že aj v tomto prípade platí, že tie najkrajšie veci máme občas priamo pod nosom. Viktor sa v našej redakcii ocitol krásnou náhodou – prispel svojím článkom do nášho blogu, a ako by povedali mladí, doslova ním rozbil internety. Odvtedy pre nás píše pravidelne a ak nezabudne, zúčastňuje sa aj redakčných porád.
Začala si ďalšou hrubou čiarou. Jednou v tých tisícich, v ktorých si si povedala, že sú posledné, ktoré dávaš. Každá tá hrubá čiara bola tvoja nádej, že sa zmení. Možno ak by ti ukázal spôsob, že ti dokáže vrátiť rovnaké množstvo lásky, ktoré si mu medzi tými hrubými čiarami dávala ty, nemala by si dôvod neustále odchádzať. Ak by ti chcel ponúknuť o čosi viac než ten kúsok snahy, keď začal mať pocit, že ťa stráca. Vtedy, keď si sa začala liečiť zo svojej agónie, prišiel a povedal niečo, čím si ťa znovu získal. Ako vždy si podľahla…
Láska po láske už nie je taká, ako by sme čakali. Teda aspoň mňa to zaskočilo. Láska po TEJ láske už nie je vôbec jednoduchá. Vzniká pomaly, ak vôbec. Je plná otázok, ktoré spája jedna jediná: Čo ak sa to stane znova? Telo lásku odmieta, myseľ jej sa bráni, vyplavuje na povrch spomienky a srdce ráta jazvy uvažujúc, či by sa ich tam pár ešte zmestilo, ak sa pokúsi to risknúť. Láska po láske, ktorá nevyšla, je opatrná a občas i neláskavá, pretože otvára staré rany, ktoré možno raz zacelí úplne a možno i nie…
Bola to jedna z tých dlhých zimných nocí, ktoré ukrajujú z dní, pretože tma prichádza príliš skoro. Všetko navôkol spalo, v mojej posteli bolo tak zvláštne prázdno a ticho, ktoré prevzalo moc nad hlukom i šepotom, ma prinútilo zamyslieť sa a konečne počúvať i seba, nie hlasy, čo ku mne prenikajú zvonku. Dve hodiny ráno a ja neviem, čo je s tebou. No viem, čo je s nami. Nič… Už nás nič nespája, tvoje klamstvá prestali víťaziť nad mojím rozumom, moje srdce sa jednoducho vzdalo.
„Človek sa nemôže ani na nič pripraviť. Iba žiť zo dňa na deň, lebo nikto nevie, čo bude.“
Takúto správu som si dnes prečítala. Bola to skôr veta z nervozity, ale ani nevedel, aká krásna a hlboká myšlienka to je. Možno som v týchto dňoch viac citlivejšia. Teda nie len ja, aj moje okolie. Je to zrejme normálne. Som z tých „šťastlivcov“, ktorí prišli o prácu tentokrát medzi prvými, a tak aspoň prišiel čas zase sa hlbšie zamyslieť nad sebou a nad tým, čo naozaj v tom živote chcem.
