Je 3. januára 2:15 ráno…
Všade okolo mňa je ticho a tma.
Nemôžem spať.
Niečo sa zmenilo.
Cítim to… 

Je možné, aby vo mne jeden muž vytváral tak silnú a spaľujúcu vášeň, ktorú neviem uhasiť? Myšlienky na neho sú tak nespútané, tak neopísateľné a vzrušujúce, že ich sama nedokážem ovládať. Pýtam sa niekedy samej seba, prečo my ženy musíme všetko tak prežívať a muž… Ten sa len pousmeje a obzrie sa za inou. Prečo je to pre nich tak jednoduché pohnúť sa ďalej a pre nás nie? Prečo sa s nami toľkokrát zahrávajú, až si nakoniec samy sebou nie sme isté v tom, ako a či vôbec máme svoju hodnotu? 

Áno, žiaľ, je to tak. Mám strach z lásky. Dávnejšie, pred pár rokmi mi záležalo na niekom až príliš… V mojom náručí som ti vytvorila domov. Domov bol miestom, kam si sa mohol vrátiť, keď ti bolo ťažko, alebo miestom, ktoré si si sám nevedel vytvoriť. Nebo je tam hore, avšak ja som sa ti ho snažila priniesť sem na Zem aspoň malým kúskom. Bola som tvojou najlepšou kamarátkou, sestrou, bútľavou vŕbou a všetkým tým ostatným.

Chaos, strach, neistota… Odvaha, spolupatričnosť, nové začiatky… Hnev, plač, nádej, zúfalstvo, láska… Ako možno jedným slovom opísať posledných 365 dní? Je niečo také vôbec možné? Na svete je dosť bláznov, ktorí sa o to pokúšajú. Možno som len jedným z nich. A možno nie… V mojom vnútri zúri mnoho pocitov vyvolaných touto chvíľou. Tých pár posledných minút. Oslavovať? Obzrieť sa späť?