Píšem Ti… Píšem Ti riadky, ktoré asi nikdy nebudeš čítať… Píšem Ti, aby som zo seba vypísala všetku tú úzkosť, smútok, sklamanie… Dnes som spravila chybu, nie prvú a obávam sa, že ani poslednú v spojitosti s Tebou… Dnes som si čítala naše staré maily. Áno, tie, ktoré sme si písali na úplnom začiatku. Plní nadšenia, nádeje a nesklamaní. Zabolelo ma to, ani netušíš ako… Akoby ich písali iní ľudia. Vlastne, vyzerá to, akoby si Ty bol úplne iný človek.

Tie slová starostlivo ukladané do nežných, sladkých viet, plných krásnych prianí a prísľubov, majú dnes pre mňa úplne inú príchuť. Akoby ich písal úplne iný mladý muž ako ten, ktorý sa so mnou pred pár dňami lúčil…

Tie sladké vyznania, ktorým som tak naivne verila a tešila sa z nich, akoby zmizli niekde zakopané v hĺbke Tvojho ustráchaného srdca. Chcela som, tak veľmi som túžila, aby to všetko bolo skutočné, také skutočné a úprimné, aké to bolo z mojej strany.

Ale Ty si sa rozhodol inak…

Rozhodol si sa podľahnúť svojmu strachu… Rozhodol si sa hľadať dokonalosť namiesto toho, aby si si užíval to pekné, čo sa medzi nami rodilo… Rozhodol si sa byť radšej sám, ako by si mal niesť zodpovednosť za lásku…

thoughtcatalog.com

Ach, kiežby si aj Ty dnes, zajtra, hocikedy v blízkej dobe, urobil rovnakú chybu ako ja, a prečítal si naše staré maily, prečítal si to, akých krásnych citov si bol voči mne schopný, hoci sme sa ešte vtedy osobne nestretávali… Tak by som si priala, aby sa v Tebe niečo pohlo a prestal si sa báť lásky a sám seba a aby si prestal hľadať dokonalosť v tomto nedokonalom svete.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Niekedy môže byť aj dnes...

Tak by som si želala, aby si pochopil, že moje úmysly boli vždy tie najúprimnejšie a najčistejšie a nikdy som za ne a za svoju pomoc nečakala nič na oplátku… Kiežby si sa vedel pozrieť na seba mojimi očami a videl toho úžasného zaľúbeného mladého muža, ktorého som videla a cítila pri sebe, a ktorého Ty tak statočne v sebe potláčaš iba preto, lebo sa bojíš.

Len preto, že Tvoje city nie sú ako z rozprávky alebo romantického filmu, pripravuješ seba aj mňa o toľko krásneho.

Ale ja netúžim po láske z filmu, ani z rozprávky, ja chcem späť tú našu pokojnú, pevnú, bez citových extrémov či výbuchov, ale prinášajúcu nekonečnú spokojnosť a pocit, že k sebe jednoducho patríme.

Viem, že je to momentálne asi nereálne, no aj napriek tomu sa nádeje nevzdám, lebo kdesi v hĺbke svojho srdca viem a cítim, že láska v našich životoch ešte nepovedala posledné slovo…

Píšem Ti… A viem, že tieto riadky nikdy čítať nebudeš, ale jedným som si istá – že moja láska sa iste dotýka Tvojho srdca…

Autor: Elena Hudáková

Coverphoto: upsocl.com

Facebook komentáre