Zamilovať sa je tak jednoduché… dokáže to byť tak rýchle, žiada si to len pár okamihov, pár vymenených pohľadov, pár bozkov, pár minút, pár…
No inokedy aj dlhé prebdené noci, čakania na zázrak, ktorý neprichádza, ako nám sľúbili, ako nám vyveštili z hviezd. Pretože môžeme mať našu lásku aj pred očami, no kým neotvoríme svoje srdce, nič sa nezmení, nič nemôžeme pocítiť, nič iné ako doteraz, pokiaľ sa neprestaneme báť.Občas sa zamilujeme tak, že milujeme navždy, že nikdy nedokážeme zabudnúť na ten pocit vo vnútri nášho tela, ktoré presne po tomto tak prahlo… tak dlho…
Občas sa zamilujeme a milujeme silno ako nikdy predtým, ako nikdy potom.
Lebo každá láska je iná a prináša nám do života niečo iné… Občas sa zamilujeme tak, že sa už nikdy zamilovať inak ani nechceme…
Láska nás pohltí
pinterest.com
Niekedy sa stáva, že nás láska pohltí, myslím tak úplne… celých. Pre lásku nášho života sme schopní obetovať aj tie najdôležitejšie veci v našom živote. Občas sa stáva, že to časom oľutujeme, no niekedy… práve vtedy, keď máme to povestné šťastie v láske, sa stáva aj to, že ľutovať nikdy nič nezačneme a urobili by sme to znova a znova…
Opäť by sme podstúpili všetko, čo je potrebné, aby sme tento pocit spoznali, občas by sme spáchali aj to, čo sa nemá, len kvôli vidine lásky, ktorá nás pohltí, a na ničom inom nezáleží, kým zapadá slnko…
Nič iné nepotrebujeme, lebo čo je viac ako toto?
Čo viac potrebujeme ako človeka, pre ktorého žijeme? Existuje niečo krajšie ako mať po svojom boku osobu, ktorá je pre nás najlepšia na svete, najvzácnejšia, najdokonalejšia? Občas si dokonca myslíme, že si to možno ani nezaslúžime. To šťastie, ktoré sme našli a nachádzame neustále každým dňom…
Ten na druhej strane postele
Stáva sa, že okolnosti nie sú tak šťastné, ako sme si ich predstavovali. Nikdy nič nefunguje presne tak, ako by sme chceli, a možno sme si na to už aj zvykli, no niekedy nás proste prestane baviť zachraňovať každú hádku, každú situáciu, ktorá nie je šťastná.
Každý výbuch, každý prudký výdych a nádych…
Občas sme už unavené z toho nekonečného „spasovania nášho spoločného sveta.“ Občas jediné, čo tak chceme, je, aby tá láska na druhej strane postele urobila to, čo robíme my. Možno potrebujeme len vidieť, že by to pre nás urobil… skutočne vidieť, že to robí. Chceme cítiť, že nebojujeme len my, no stále sme v tom obaja. Občas chceme byť my tie zachránené a nie stále zachraňovať.
Nie je to o tom, že nechceme, no o tom, že by sme si chceli aspoň na okamih vydýchnuť a cítiť, ako nás niekto tlačí hore a nenecháva za sebou…
pinterest.com
Lebo jediné, čo väčšinou potrebujeme, je… tak prosté, tak „obyčajné,“ tak krásne, a pritom je to zadarmo. Pocit, že sme s niekým, nech sa deje čokoľvek, pocit, že nás niekto ťahá a nič za to nechce, pocit, že nás niekto neopustí hneď pri prvej príležitosti, ktorá sa mu naskytne.
Jediné, po čom ženy bytostne túžia, je nebyť klamané, nebyť s niekým, koho vlastne nepoznajú, pretože nie je sám sebou. Túžia byť len milované, tak silno, ako je to len možné. Chcú byť jediné aspoň pre toho jediného a snažia sa práve kvôli nemu vytvoriť zo seba tú najlepšiu verziu, aká môže byť. Snažia sa byť milujúce, chápavé, úprimné… a presne to je to tajomstvo, ktoré chcú na oplátku aj ony.
Presne to, čo dávajú, to, čo sa dnes tak ťažko hľadá vo svete plnom kríz a chladu, bezcitnosti, vo svete bez viery v hocičo, v hocikoho… vo svete bez viery v lásku.
To je to, po čom ženy skutočne túžia, aby v ne ten druhý veril, aby jej veril a aby sa nebál dať jej srdce na dlani, presne tak, ako ho vie a chce dávať i ona…
coverphoto: unsplash.com
