Pochopila som. Neskoro…

Vždy som si myslela, že som silná, sebavedomá žena. Prešla som si ťažkými situáciami. Naozaj zložitými. Takými, ktoré menia pohľad na život.
Aj keby som nechcela…

Chlapci sa za mnou príliš neotáčali. A už vôbec pri mne nešaleli. Vždy som bola tá druhá. Malé pivo. Kamarátka. A ja som to časom prijala. Mohla som byť sama sebou. Odpisovať každého vtipnými poznámkami, smiať sa, zabávať. Malo to tak byť. A niečo z toho trinásťročného dievčaťa túžiaceho po láske vo mne nastálo zostalo.

Všetko, čo prišlo potom, bol už len lifting mojej naivnej detskej duše, ukrytej hlboko v tele dospelej ženy. Vydať sa a priviesť na svet deti, to bola čerešnička na torte, ktorá ukončila krásny, bezstarostný čas. Tie ozajstné problémy, ktoré prišli, tie ma vyformovali do súčasnej podoby. Teda… Myslela som si to.

unsplash.com

Kým si sa na scéne nezjavil ty… 

Ako blesk z jasného neba. Práve vo chvíli, keď som prijala svoj život taký, aký bol. Rozhodla som sa užívať si ho, napriek všetkým komplikáciám. Ach, ako sa len vie s nami život zahrať… Prišiel si ty a otočil si mi ho naruby.

Moja duša bola nadšená. Ožila. Cítila. Túžby môjho trinásťročného JA boli konečne vypočuté. Bola som zrazu videná, vnímaná. Milovaná. Srdce jasalo. A bolo plné lásky.
Nie, nebolo to jednoduché. Bežný život nemyslím. Upratal sa tak nejako sám. Len sa začalo diať to, čo pod pokrievkou čakalo už dobrých pár rokov.

Myslím nás… 

Začala som objavovať tvoje „tanečné variácie“. Dva kroky vpred a jeden vzad. Nikdy som nevedela, čo bude. Či budeme. Nejakým divným spôsobom ma to priťahovalo. 

Od začiatku si mi tvrdil, že nechceš vzťah. Hmmm… Nechcel si. Ale stále viac si bol so mnou. Možno nie fyzicky, ale každý deň si BOL SO MNOU. Ty si sa ozýval. Ty si mi písal. Bol si so mnou, keď mi bolo ťažko. Každým ďalším dňom si mi bol bližší. Moje trinásťročné JA sa vzdalo…

unsplash.com

To, čo sme nenazývali vzťah, bolo ako na hojdačke… 

Ale bolo to krásne. A bol si. Boli sme. BOL SI! Nemal si to so mnou ľahké, priznávam. Tie otázky a rozhovory, ktorými si so mnou musel prejsť, ti nezávidím ani ja sama. A keď som sa konečne dostala do fázy, že som nám dvom začala naozaj veriť a prestala som sa pýtať, prišlo to.

Vtedy to prišlo. Nechcela som to vidieť. Cítila som to, ale vždy si spravil alebo povedal niečo, čo ma upokojilo. A ja som v nás verila ďalej. Odsunula som všetky svoje pochybnosti, nepočúvala som svoj vnútorný hlas, zatvárala som oči. Veď sme mali dohodu… Bože, ako veľmi moja naivná duša narazila.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Bola raz jedna láska

Už bola iná… 

Dalo sa to čakať. Ako som sa neskôr dozvedela, asi nie prvá. To boli tie tvoje kroky späť… Zrejme. Ale ty si ma stále držal pri sebe. Nechcel si, aby som odišla. Nechcel si sa ma vzdať. Odmietal si predstavu, že by som mala zmiznúť z tvojho života. Môj „domček“ sa začal rúcať. Postupne, kartu po karte. 

A ja som ďalej bojovala. Za nás. Tvoj postoj ma udržiaval v presvedčení, že máme budúcnosť. Že to má zmysel. Nechcela som sa vzdať. Svojím správaním, svojimi slovami si mi dával jasné signály. Asi sme si ich každý vysvetľovali po svojom.

unsplash.com

Trvalo to dlho… 

Zrazu, zo dňa na deň, zostalo chladno. Také mrazivé, až zachádzalo za nechty. Nedalo sa už spraviť nič. Moje snahy sa otočili proti mne. Rozhodol si sa… Na posledné chvíle s tebou nezabudnem. Toho pohŕdavého pohľadu, ktorým si na mňa hľadel, sa už asi nikdy nezbavím.
Vrátila som ti kľúče. Medzi dverami som ešte povedala pár slov, po ktorých si sa rozplakal. Zostalo ticho. Odišla som. Bohužiaľ, príliš neskoro. Príliš neskoro pre moje sebavedomie…

Koľkokrát som ti počas nášho „nevzťahu“ povedala, že môžeš ísť, ak chceš? Zostal si. A bol mi ešte bližší. Vždy sme to ustáli. Vždy sme dokázali spolu prekonať všetko, čo prišlo. Dokázali sme sa udržať na TVOJOM STROME. Teraz je rozhodnutie definitívne. Vraj som ťa dusila… Neozývala som sa ti a nepísala prvá už pekne dlho. Vždy si sa ozval ty. Aj keď si už chcel byť bezo mňa. Tak naozaj neviem, ako som ťa dusila. Rozhodol si sa… Prestala som pre teba existovať. Vyhodil si ma zo svojho života. Človeka, ktorý ti býval najbližší na svete. Tvoje slová…

Pochopila som. Neskoro… 

Tak dlho som v nás verila. Bola som presvedčená, že patríme k sebe. Dopĺňame sa. Viem, v mojom veku naivné. Pochopila som. Mala som odísť. Hrdo a so vztýčenou hlavou. Vtedy, keď som prestala zatvárať oči. Tak, ako som to robievala, keď som mala trinásť. 

Sú z nás cudzinci. Bez kontaktu. Bez rozhovorov. Bez objatí, úsmevu, priateľstva, lásky. Mala som odísť včas. Nedokázala som to. Snaha sa necení, pochopila som. Len škoda, že neskoro.

Autor: Ema

Coverphoto: Photo by Jalil Saeidi on Unsplash 

Facebook komentáre