Sem-tam mám pocit, že ľudia vhupnú do lásky príliš skoro. Ja viem… Láska vzniká sama, neovplyvníme to. Skôr narážam na to, že si veľmi včasne hovoríme slová, ktoré na začiatku vzťahu ešte neplatia. Pretože spočiatku nám motýliku v bruchu vyvolá iba túžba. Záujem, vášeň, zvedavosť, prebudenie sa zo stereotypu, nádej, že sme konečne stretli niekoho, koho sme tak dlho hľadali. No nič z toho nie je láska…
Môže to byť náklonnosť, ale láska nie. Veď podľa mňa nie je v poriadku, ak sa týždeň nestretnem s kamoškou a po siedmich dňoch mi vraví, že je zamilovaná. Že miluje ako ešte nikdy predtým a že teraz je to ono. Už vopred viem, ako sa to skončí… Ona sa vidí v bielych šatách a ja sa búcham po čele. Pretože ja by som takúto lásku nechcela.
unsplash.com
Naozaj nemám záujem o vyslovené „milujem ťa“, keď sa sotva poznáme jeden mesiac. Nechcem človeka, ktorý si neuvedomuje váhu týchto slov a zamieňa si lásku so záujmom. Ja nechcem byť tá, ktorá sa cíti rozpačito, lebo nevie, čo na to odpovedať.
Čo sa vlastne v týchto chvíľach hovorí?
Mám mu povedať, že je to pekné a že to, či ho milujem aj ja, uvidíme neskôr? Mám mu povedať, že nech si tie slová vezme späť, pretože určite nie sú pravdivé a ja chcem počuť len pravdu? Mám mu povedať, že toto som naposledy prežila v letnom tábore a odvtedy som už trochu vyrástla? Alebo sa mám len v duchu pousmiať a zaklamať mu, že to cítim rovnako?
Neviem, prečo si klameme. Prečo klameme sami sebe, že sme sa zamilovali, a nevieme rozlíšiť túžbu od lásky. Prečo sľubujeme niečo, čo možno ani nebudeme vedieť splniť, pretože aj obyčajné milujem ťa je obrovským záväzkom, ktorého silu si dnes uvedomí len málokto? Prečo sa silou-mocou hrnieme do vzťahu a tlačíme na všetkých zúčastnených? Veď ak by to naozaj bolo to, čo nám je súdené, prišlo by to neskôr a samo.
Láska je cit, ktorý vzniká dôsledkom toho, čo dvojica spolu prežije. Často počúvam, ako niekoho problémy rozdelili… Ako sa rozišli kvôli tomu, že prišli do vzťahu deti, že neustáli chorobu, odlúčenie, rozhádala ich rodina a tak ďalej… No sklamem vás… Vo vzťahoch, ktoré rozdelili prekážky, láska nikdy nebola. Bola tam túžba, chabá vidina lásky. Ale nie láska skutočná. Bolo tam príliš skoro vyslovené milujem ťa, s ktorým sa však obaja poriadne prerátali.
Jednoducho si sľubovali lásku skôr, ako ju vo svojich srdciach cítili…
Nepočkali, kým sa spoznajú, len si nerozumne hovorili krásne slová, ktorým aj uverili. Nevedeli, ako sa človek správa v situáciách, v ktorých je pritlačený k múru, kedy doslova bojuje o vlastnú existenciu na tomto svete a všetky istoty sa mu rúcajú. Nechali sa opantať vidinou sladkých zajtrajškov a zabudli si preklepnúť prítomnosť.
unsplash.com
Takýto vzťah ja nechcem. Síce je život krátky, ale skracujeme si ho my tým, že sa k nemu a k všetkému, čo so sebou prináša, správame neuvážene. Vidíme lásku aj tam, kde nie je, chceme predbehnúť čas a dohnať vlastné srdce niekam, kde by mohlo byť spokojné, no v konečnom dôsledku na sebe páchame obrovské škody, pretože potom stratíme roky tým, že sa liečime z boľavých vzťahov.
Preto si počkaj, kým mi povieš, že ma miluješ…
Buď si istý, že to od teba nebudem žiadať. Nie som z tých, ktoré si vynucujú lásku a pozornosť. Nechcem lásku, ktorá vznikla kvôli nátlaku alebo z pocitu, že už dlhšie nevydržíš sám. Nemám záujem o vzťah, ktorý vo mne pochová nádej, že raz stretnem niekoho, s kým to už bude naveky.
Predtým, ako vyslovíš, že ma miluješ, daj nám čas. Nechcem, aby sme si sľubovali niečo, čo možno nebudeme vedieť naplniť. Počkaj si na to, či sa ti nezunujem, či sa nezľakneš, keď ma budeš občas vídať nahnevanú, sklamanú, unavenú alebo smejúcu sa vtedy, ak sa to nepatrí.
Počkaj si na momenty, kedy sa mi zrúti svet, no ty v ňom stále budeš stáť, akoby si doň patril odjakživa. Ver mi, že až vtedy ti uverím tvoje milujem ťa, a každé vyznanie vyslovené dovtedy nebude mať pre mňa ani zďaleka takú váhu.
Coverphoto: Photo by Makhmutova Dina on Unsplash
