Občas si želám, aby som mala možnosť poznať príbehy druhých ľudí. Aby som zistila, čo sa skrýva za očami, ktoré mi uhýbajú pohľadom, aby som pochopila, prečo sa niekomu pri úsmeve zarosia oči, prečo niekto, keď je rozhnevaný, kričí, a iný zasa odchádza z miestnosti v doprovode hlasného tresnutia dverí. Každého z nás nejaký ten príbeh zmenil. A preto ešte skôr, ako si o niekom urobím názor, počkám si na to, kým mi ho rozpovie.
Už viem, že súdiť ľudí na základe toho, ako sa správajú teraz, nemá zmysel. Poznám len ich súčasnosť, nie minulosť a práve tá je kľúčová. Raz boli niekým iným, no jedného dňa sa to zmenilo. Kedysi dávali viac a nepýtali nič. Kedysi verili, že každý je taký, akí sú aj oni. No jedného dňa prišli na to, že to tak nie je. Že nie každý koná tak, aby neublížil.
pinterest.com
A tak sa dnes usmievajú menej. Z rozprávačov sa stali poslucháči odhodlaní viac sa nikomu nezdôveriť. Z ľudí, ktorí nezištne pomáhali, sa stali osoby, ktoré si premyslia, komu podajú pomocnú ruku. A iní zasa pomáhajú omnoho viac, pretože kedysi ich práve nečakaná pomoc vytrhla z toho najhoršieho. Niektorí už viac necítia potrebu iných rozosmiať, hoci pred rokmi v tom boli najlepší. No dnes, dnes v smiechu iných už nevidia to čaro, ktoré tam predtým nachádzali.
Každý z nás sa formuje vďaka príbehom, ktoré na svojej ceste životom stretne…
Mysli na to aj ty, keď nabudúce nebudeš niekomu rozumieť. Keď budeš iba stáť a pýtať sa, prečo sa to stalo, kde sa to v ňom zobralo. Veď ty si predsa čakala úplne inú reakciu… Ty si chcela, aby ste sa o tom porozprávali, no zahliadla si len nohy vychádzajúce z miestnosti. Možno raz dávno ten človek rozprával a rozprával, no jeho slová nenašli pochopenie…
Možno ten, koho ty vnímaš bezcitne, pred rokmi prejavoval city až príliš. Možno ich rozdával na počkanie každému mysliac si, že sa mu vrátia späť. No nestalo sa to… A možno ten, komu ich zveril ako na zlatom podnose, ich jedného dňa rozlámal na kúsky. Neuvedomil si ich hodnotu, zaobchádzal s nimi ako s niečím, čo je bežné, všedné a nehodné mimoriadneho uznania.
pinterest.com
Ak chceme, aby nám iní rozumeli, nemôžeme sa uzatvárať do seba. Musíme hovoriť o tom, čo sme prežili, čo nás zlomilo a zranilo. Pretože práve tieto okamihy o nás povedia viac, ako si myslíme. Práve chvíle, kedy sme tak veľa stratili, poskytujú ten najdôveryhodnejší obraz o tom, akými ľuďmi sme.
Počkaj si na ten príbeh, ktorý ti všetko vysvetlí…
A vtedy pochopíš. Pochopíš všetko, čomu si doteraz nerozumela. Uvedomíš si, že zranení ľudia sa maskou bezcitnosti chránia pred ďalším sklamaním. Že je to iba ich taktika, ktorá pôsobí ako ochranný štít.
Pochopíš, prečo nepočuješ „Milujem ťa“ tak často, ako by si chcela. Pochopíš, že sa už tieto slová bojí vysloviť, no keď sa obzrieš navôkol, zistíš, že sú rozpoznateľné v toľkých skutkoch.
Počkajme si na príbeh a nesúďme… Práve naopak… Počúvajme a snažme sa pochopiť.
Autor: Zdenka Buláková
Coverphoto: Photo by Jason Strull on Unsplash
