Poďme niekam. Poďme všade. Kúpme si letenku, najlepšie jednosmernú. Niekam, hocikam. Vráťme sa, keď sa nám bude chcieť… bolo by úplne jedno kedy.
Možno je to môj čudný pohľad na svet. Možno je to pohľad na svet mladého človeka v tomto storočí.
Keď sa však obzriem okolo seba, nechápem. Nechápem, prečo sa ľudia vydávajú v dvadsiatke a prečo majú hneď deti… Nikomu nič nevyčítam, je to totiž stereotyp, ktorý sa od mladého človeka stále, aj napriek pokroku, ktorý v spoločnosti nastal, vyžaduje.
Pre mňa je to však nepochopiteľné. Prečo sa mladí ľudia hneď dávajú do vzťahov a prečo si neužijú život a slobodu? Prečo nechcú spoznať svet, keď dnes máme tú jedinečnú šancu? Je to však rozhodnutie každého z nás.
pinterest.com
Nechápem ale, prečo sa ľudia pozerajú na mňa ako na čudnú…
Prečo iným vadilo, že som do svojich 21 rokov riešila radšej víkendové párty a letenky, ako chalanov a vzťahy?
Necítila som na to pripravená a vôbec som sa necítila na to, aby som sa v tak mladom veku dávala dokopy s chalanmi a potom zbierala zo zeme kúsky svojho svojho rozbitého srdca.
Chcela som si proste užiť život. Nič viac.
Nechcela som vzťah, v ktorom by ma niekto obmedzoval. Niekoho, kto by chcel, aby som dospela alebo bola iná – taká, akou v skutočnosti nie som.
Počkala som a oplatilo sa.
Nechápem, prečo sa na mňa ľudia pozerajú divne, keď poviem, že miesto dní do materskej odratávam dni, kedy zase niekam poletím. Nemyslím si a neverím, že človek, ktorý má 23 rokov, sa už našiel. Že si je na sto percent istý tým, kým je. Ak taký niekto existuje, ja pred ním skláňam klobúk. Mne sa to zatiaľ nedarí…
Som si istá, že seba nájdem tam niekde vo svete.
Neviem, kde presne. Ale viem, že čím ďalej pôjdem, tým viac spoznám samu seba. Dnes je to totiž iné ako pred rokmi. Mám sa prečo vrátiť.
Mám doma chlapa, na ktorého som si počkala a ktorý ma nikdy nechcel dať do zlatej klietky. Pochopil a toleruje moju nespútanosť i to, že na veci ako dieťa a svadba ešte nie som pripravená. Neznamená to však, že toho človeka nemilujem. Je to on, s kým chcem prežiť svoj život, ale na všetky tie vážne veci budeme mať dosť času, keď nájdeme to niečo, čo v živote hľadáme…
Dlho som hľadala lásku a tú som aj konečne našla.
Láska však nie je všetko. Aj keď mám človeka, ktorého milujem nadovšetko, stále neviem, kam patrím.
pinterest.com
Nemám ani poňatia, kde chcem prežiť svoj život. Viem však jedno – tam, kde som teraz, to nie je. Netuším, čo chcem v živote robiť, ale viem, že to, čo práve robím, to nie je. Niekomu sa to môže zdať vtipné… alebo si povie, že som decko.
Ja však nechcem prežiť život, v ktorom by som mala ľutovať, že som niečo nevyskúšala.
Chcem vyskúšať všetko a ísť všade, lebo až potom si budem môcť povedať, čo je naozaj pre mňa to pravé. Nechcem priemerný život na jednom mieste. Nikoho neodsudzujem, ale táto predstava ma desí už odmala.
Že mi život nejakým spôsobom utečie pomedzi prsty a ani sama nebudem vedieť ako, ale budem sedieť stará na malom balkóne v meste, ktoré ani nebudem mať rada, a budem sa pýtať samej seba, kde som spravila chybu.
Nechcem to… Chcem si užiť každú sekundu. Chcem vidieť africké safari a plantáže so zeleným čajom v Indonézii. Chcem stretnúť šamana a naučiť sa viac o Budhizme. Chcem vyskúšať, ako chutí mango, ktoré som si práve odtrhla zo stromu.
Láska, chcem ísť s tebou… dobyť celý svet.
Coverphoto: unsplash.com
