Vieš, ako sa hovorí, že ak je človek zaľúbený alebo hlúpy, vidia to všetci okolo neho? Tak ja sa pýtam, prečo to na nás videli všetci, len nie my dvaja…
Prišiel si do môjho života rýchlo, tak veľmi rýchlo ako blesk z jasného neba…
Na výšku som sa tešila, som predsa spoločenský typ a kamarátky si nájdem, vravela som si a týmito slovami som akoby uisťovala samu seba, že tých päť rokov bude najlepšie obdobie môjho života.
pinterest.com
Avšak skôr, ako som narazila na študijné oddelenie, si do môjho života prišiel ty. Špinavé blond vlasy, milý úsmev, pokoj a priateľstvo vyžarujúce z teba boli to, čo sa stalo každodennou súčasťou môjho života. Mala som v tebe najlepšiu kamarátku, spolužiaka, učiteľa, radcu.
A tak som nikoho iného nepotrebovala.
Aspoň som si to myslela… Ani neviem, kedy sa veci pohli ďalej. Prvé objatie, ktoré bolo poďakovaním za magnetku z dovolenky. Zrazu ma všetci začali spájať s tebou. To je tá baba, čo ju stále vidieť s tým chalanom. Oni sú určite spolužiaci zo strednej.
Nie, nie oni dvaja sú určite pár. A prišlo to vysvetľovanie, že skutočne sa poznáme len pár týždňov a skutočne nie sme párom. Zrazu si sa stal súčasťou nielen univerzitnej lavice a stoličky po mojom boku, oporným bodom, ktorý zaisťoval neustále škrabkanie, pohladenie, fľašu vína a v neposlednom rade lásku.
Nie takú, ktorú poznáš z romantických filmov, kde sa zrazia na schodoch a on jej pomôže pozbierať rozhádzané učebnice. Táto láska bola iná, tá, ktorá mi dokázala, že nie všetko je len o hlbokých bozkoch či vášnivom milovaní.
Že láska môže mať podobu priateľského utretia sĺz, pochválenie tenisiek či nového batoha, všimnutie si novej farby na vlasoch alebo toho, že ti niekto kúpi lízanku, len preto, že vždy ti oči zabehli smerom k tomu malému obchodíku. Bol si mojou najväčšou láskou. Láskou, ktorá mi ukázala, čo je to skutočné priateľstvo, pochopenie a súdržnosť.
pinterest.com
A tak ako si do môjho života prišiel, tak si z neho aj odišiel.
Ako keď je krásny letný deň, potom cítiš dusný vzduch, pri ktorom si povieš, že asi bude pršať. A ono prší. Povieš si, že to vôbec nevadí, pretože v takomto neustálom teple ten dážď potrebujeme.
A ono prší, stále. Neprestáva. Až na malé prestávky, kedy sa občas ukáže slnko. Avšak len na chvíľu. A potom znova prší. A ty si sa strácal. Pomaly, ale isto. Odchádzal si z môjho života tak, ako miznú kresby detí na chodníku, ktoré zanechali od kried.
Čo sa stalo, skutočne neviem. Viem len to, že s tebou odišla aj tá časť môjho života, ktorá žila vďaka tebe. A tak ako nás každý dážď naučí, že ak vidíme zamračenú oblohu, máme si vziať dáždnik, tak ty si ma naučil, že láska má mnoho podôb.
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by Thought Catalog on Unsplash
