Ak ma s tebou ešte stále niečo spája, je to tento pocit… Pocit, že mnohým veciam nerozumiem. Opäť, znovu… Síce sa už toto nepochopenie týka úplne iných záležitostí, musím dnes predsa len uznať, že pocit totálneho strácania sa mám s tebou spätý rovnako ako vedomosť, že sa viem bláznivo a krátkozrako zamilovať. Zamilovať sa takou láskou, ktorá veľa berie, ktorá veľa žiada, no neposkytuje nič. Len otázky, výčitky a trhliny na srdci, ktoré po čase prestávajú byť tak citeľné, no zostanú tam už naveky.

Zatiaľ čo kedysi som sa pýtala, prečo nám to stále, aj napriek mojej snahe, nefunguje, prečo máš potrebu hľadať rozptýlenie aj niekde inde a dávaš to za vinu mne, dnes sa pýtam, prečo som to tak dlho znášala. Prečo som sa nevzdala skôr, neušetrila sa niekoľkých sklamaní a nezačala budovať svoj život nanovo, tentoraz už bez teba. 

unsplash.com

Prečo som musela tak dlho veriť, že tento boj medzi nami dvoma obaja ustojíme…

Veď predsa už tvoje prvé – ako si to nazval – zaváhanie, mi malo otvoriť oči. Ale stal sa opak. Mne to tie oči zakrylo. Zakrylo natoľko, že som prestala vidieť všetko, čo je reálne, a tak som si budovala vlastný svet, tak veľmi vzdialený od reality, ktorej som sa chcela vyhnúť. Možno to bol ten dôvod – nechcela som vidieť veci také, aké sú, a preto som ich popierala. 

Videla som tvoje chyby, aj nevidela. Mala som dôkazy, aj som ich vyhadzovala preč. Preč od nás, od nášho vzťahu, ktoré by ho mohli vážne ohroziť, priam až fatálne zdevastovať tak, že akýkoľvek pokus o záchranu by bol zbytočný. Lenže to bol aj náš vzťah – dovolím si tvrdiť, že po prvých dvoch mesiacoch sa úplne zbytočným stal. Boli to zbytočné sklamania, zbytočná bolesť, ktorú som každým odpustením a každou štipkou viery len zbytočne prehlbovala.

Dnes to už viem…

Pretože nemožno žiť vo vzťahu, do ktorého lásku vnášam iba ja. Nemožno odpúšťať chyby, ktoré sa opakujú. Nemožno žiť s pocitom, že niekomu nestačím. Nemožno milovať niekoho, kto rovnakou láskou nemiluje mňa bez toho, aby ma to nezničilo. Nemožno… Veriť na zázraky donekonečna.

Zázraky sa síce dejú. Mnohokrát. Ale nie tam, kde ich očakáva iba jeden z dvoch.

Chcela som byť milovaná a bola som podvádzaná. Podvádzaná tebou a aj sebou. Podvádzaná vlastnou nádejou, vlastnými myšlienkami, ktoré sa ma snažili zničiť a prehodiť vinu z tvojich pliec na tie moje. Lenže v tomto som bola slabá. Nedokázala som niesť toľké bremeno naveky. Nedokázal by to nikto, kto má v sebe zakorenenú štipku sebazáchovy. 

unsplash.com

A tak zatiaľ čo ty si ma podvádzal s inou, ja som sa podvádzala vlastnými myšlienkami…

Je to veľmi jednoduché. Ukáž niekomu, kto ťa miluje, že ho chceš nahradiť, a nepotrvá dlho, kým pôjde sám proti sebe. Teba totiž miluje natoľko, že mu jeho srdce nedovolí nadobro ťa odpísať. Spustí sa v ňom sebazničujúci proces, v ktorom nebude podceňovať teba. Nebude sa pýtať, čo je zle s tebou. Bude podceňovať seba. Bude si nahovárať, že je niečo zle s ním, pretože inak… Inak by si ho nikdy nechcel nahradiť.

Zvláštne, ako náš mozog funguje, keď sa srdce rozhodne milovať nesprávneho človeka. Zvláštne, ako si v tých najchúlostivejších chvíľach dokážeme zasadiť ďalšiu ranu, akoby sme ich dovtedy neschytali málo. Zvláštne, že keď nás niekto rozplače, začneme si myslieť, že si to zaslúžime.

Zvláštne, že v momentoch, kedy by sme mali stáť za svojím ja, ho zrádzame.

Lenže nie je to naveky…

Občas si musíme zasadiť ten tvrdý úder aj my. Aby sme pochopili, že sa neoplatí podvádzať samých seba pre niekoho, kto už raz podviedol nás. Aby sme si túto lekciu zapamätali už navždy a vyhli sa tak ďalšej bolestivej skúsenosti.

Ak toleruješ niekoho neveru, stávaš sa tou, ktorá podvádza tiež… Samu seba. Ak ten, koho miluješ, hľadá niekoho iného, mala by si prestať hľadať dôvody, prečo túto lásku zachraňovať. Nie je o tebe. Je to o ňom. Pochopila som to ja. Pochopíš to tiež… Keď sa ti minú slzy, keď sa láska zmení v mizériu, v ktorej už nebudeš chceš pokračovať.

Autor: Tina

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Musíš to povedať nahlas

Coverphoto: Photo by Vazgen Harutyunyan on Unsplash

Facebook komentáre