Možno nám bude trvať celý život, kým pochopíme jeho podstatu a to všetko, čo sme kedy zažili, pretrpeli či presmiali sa. Kto za to stál a kto zasa nie. Niekedy si až príliš neskoro uvedomujeme, že sme práve s nesprávnou osobou, ktorá nás po kúskoch oslabuje alebo naopak, že posielame preč niekoho, kto nás bezvýhradne miluje. Je zvláštne, čo všetko prehliadame, keď sme zamilovaní. Čo všetko konáme a pritom si myslíme, že je to správne. Je hlúpe hovoriť, že sme si niečim istí, keď si často nie sme istí ani sami sebou. Bojíme sa odrazu v zrkadle a kým ten strach prekonáme, býva už neskoro. A zrazu nevieme, kto sme.
Dokážeme byť skvelé bytosti, ktoré sú však veľmi ovládateľné, často sebecké a nespravodlivé. Začalo byť trendom nahovárať si, že sa možno máme správať ku každému takisto ako oni k nám. Že je to dokonca nutné. No nie je to len ospravedlnenka? Pred sebou? Vykonávam zlo len vtedy, kedy musím. Len vtedy, kedy oni ubližujú mne. A len vtedy, keď sa oni ospravedlnia, tak sa ospravedlním aj ja.
Snažím sa len klásť otázky, na ktoré má každý z nás iné odpovede a možno raz prídeme na to, ktoré boli tie správne. Možno práve v starobe na to všetko prichádzame a práve preto chvíle pred smrťou trávime tak, že prosíme o odpustenie. Niektorí z nás. Neuvedomujeme si práve vtedy, že sme ten život chápali zle? Každopádne je dlhý, no plynie veľmi rýchlo. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Niektorí pre nás dokážu znamenať tak veľa, že v nás žijú stále.
Len mi tak dnes napadá, čo všetko mal znamenať ON. Asi nikdy sa myšlienky na neho úplne nezbavím. Viem, že sa nikdy na neho nebudem pozerať ako na ostatných. Nech už pôjdem kamkoľvek, budem s kýmkoľvek a stane sa mi čokoľvek, spomeniem si na neho a pomyslím si, čo by asi povedal, pousmejem sa… len jemne… a znova sa vrátim do reality. Pravdepodobne. Pretože veľmi jednoducho povedané, milovala som jeho osobu. Možno aj stále milujem. Aj to všetko, čo som na ňom nemala rada a aj to, čo mala. Brala som ho so všetkým. Aj s chybami, ktoré nakoniec nikdy nespravil. No predsa len už dnes na neho nemyslím ako pred tým, už ani nechcem, aby bol súčasťou môjho života a nezaujíma ma, čo s ním je a ako sa asi má.
Bol to deň, presnejšie 21. v novom roku, kedy sa mi všetko zrútilo. Samozrejme to nebolo úplne všetko, no cítila som sa tak. Všetci sa tak občas cítime. Pretože v živote sa nám dejú veci, ktoré nás skúšajú. Ukazujú nám, aký je život vzácny práve preto, že je pominuteľný. Netrvá večne, no len dovtedy, kým nás smrť nerozdelí. Tá, o ktorej vieme, že raz príde, možno na ňu aj čakáme. No nakoniec sa s ňou len ťažko vysporiadame. My, tí čo prežijeme a ostávame tu.
Sme to my, ktorí potrebujeme podporiť a počuť tie otrepané frázy, že všetko bude zas dobré. Aj keď vieme, že možno bude. No už nikdy to nebude také, aké to bývalo a myšlienka na toto nám ubližuje najviac. Na to, že spomienky, ktoré sme doteraz mohli spolu vytvárať, boli posledné a ani sme si to neuvedomovali.
Bol to deň, kedy som stratila dve osoby. Nie len jednu a preto bol neznesiteľnejší. Ju sme pochovali do zeme a zapálili sme sviečku. Plakali sme. Veľmi. A nebol to jeden deň, museli sme sa rozlúčiť a nejako ísť ďalej. No ty si bol stále na tomto svete, ale pre mňa si tu nebol. Ani jeden z tých dní od teba neprišlo jedno jediné povzbudivé slovo a ja naozaj neviem prečo. Vraj som ja tá, ktorá ti ublížila. No ublížil si mi viac. Tvojou neprítomnosťou. Celý ten čas a hlavne vtedy. Tak prepáč, že som sa neozvala ja.
Dlhý čas sa zvykne hovoriť, že život berie, ale aj dáva. Život bije, no aj odmieňa. Nech už mi bolo akokoľvek, opäť to so mnou nedopadlo až tak zle. Lebo práve vtedy bol pri mne niekto iný. Niekto, kto nemusel, ale chcel. Nechápala som prečo, veď ja som mala v hlave stále len jeho. Teraz to už viem, pretože som sa niečo nové naučila. Nech už ti milovaná osoba ublíži akokoľvek, vo chvíľach kedy odchádza niekto z jej života a vieme všetci aké to je, vždy jej ponúkneš pomoc. Ty si to neurobil a dodnes som to len ja, ktorá sa ospravedlnila za svoje chyby.
Dnes, mu už nič nevyčítam, pretože som našla, čo som nehľadala a hlavne pochopila vďaka Tebe, aj keď si tu už nebola, možno poslednú vec a to, že on si nezaslúži mňa.
„Nešlo mi o smysl toho všeho. Chtěl jsem jenom vědět, jak žít. Když člověk třeba objeví, jak žít, pozná zároveň, jaký to má všechno smysl.“ E.H.
