Celé sa to zbehlo tak strašne rýchlo. Nestihla si ani len všimnúť tú zmenu v ich správaní. Zrazu to tam proste bolo…
Pozerala sa na neho ako malé dieťa na hračku, ktorú nemôže mať. Opätoval jej pohľad, hrýzol si pery a premáhal sa, aby ju nepobozkal. No to spraviť nemohol. Museli to dusiť v sebe, premáhať sa, tajiť to.
Ak by ich duše mohli uniknúť z tiel, boli by už dávno spolu, niekde ďaleko od ostatných, sami… Užívali by si len prítomnosť jeden druhého a všetko by bolo perfektné. Avšak realita bola iná, všetko hralo proti nim. Boli svojimi vlastnými väzňami. Stratili sa vo vlastnej hre. Preplietli nite osudu tak, že už nebolo cesty späť…
Obaja veľmi dobre vedeli, že to takto ďalej nepôjde.
pinterest.com
Bolo to príliš komplikované na to, aby mohli byť spolu. Lenže čo majú robiť dve srdcia, ktoré po sebe túžia, no nie je im určené byť spolu? Čo majú robiť, keď nevedia byť ani bez seba? Ostali v situácii, ktorú nebolo možné vyriešiť. Aspoň nie teraz. A tak tam proste stáli, tak blízko seba, a pritom tak neskutočne ďaleko.
Delili ich milimetre, pozerali si navzájom do očí, akoby tam videli celý vesmír. Ani nedýchali, srdcia im tĺkli ako o závod, stačilo sa len jemne nakloniť dopredu. Zavrela oči, zhlboka sa nadýchla, oblizla si pery a pomaly rátala do desať.
Keď otvorila oči, bol už preč…
Videla jeho siluetu niekoľko metrov od seba. Kráčal rýchlo, so sklonenou hlavou a ani sa neobzrel. Vedela, prečo odišiel tak náhle. Chápala ho. Urobil to aj napriek tomu, že po tom tak strašne túžil. Urobil tú najmenej sebeckú vec, akú len mohol. A ten, kto ho pozná, vie, že on nikdy taký nie je.
pinterest.com
Je to sebec, ktorý vždy získa, čo chce, bez ohľadu na niekoho iného. Vezme si to a nepozerá sa na nič iné, len na svoj cieľ. Zo všetkého vyťaží niečo, čo mu bude hrať do kariet. Teraz však kráčal preč, vzdal sa toho, po čom túžil, nemyslel na seba. Obetoval svoje šťastie, vzdal sa ho, vymenil ho za samotu a smútok.
Stála tam len tak, pozerala sa, ako jej mizne z dohľadu, a v hlave mala snáď milión alternatív, ktoré mu chcela povedať, aby ho zastavila. Chcela sa rozbehnúť, skočiť na neho zozadu a zastaviť ho. Túžila mu povedať všetko to, čo už síce vedel, no nikdy to nebolo vyslovené. Lenže nemohla. Vedela, že ho musí nechať ísť. Sadla si na zem, sklopila hlavu, aby nebolo vidno slzy, ktoré sa jej kotúľali po tvári, pokrčila kolená až k brade a objala si ich.
Nepočula, že sa vrátil.
Pohladil ju po vlasoch, jemne chytil jej tvár do rúk, akoby bola krehká bábika a on sa bál, že ju rozbije. Čupel pred ňou, uprene sa jej díval do očí. Zotrel jej slzy z tváre, niečo si zašomral, pevne ju zovrel v náručí a potom ju pobozkal. Ich svety sa spojili v jeden, v ich vnútri nastala explózia a všetko okolo nich v tom momente prestalo existovať…
Autor: Marianna Bujňáková
Coverphoto: Image by StockSnap from Pixabay
