Dva roky. Sú preč. Bez toho, aby som ťa videla. Dva roky mi pomohli k tomu, aby som zas spala, jedla, pracovala a tešila sa z drobností. Trvalo to dva roky, kým som sa z toho všetkého vyhrabala. Už teraz si to priznám. Hrozne ma to dostalo. Bola som taká rozbitá… Ale teraz je už dobre, viem sa nadýchnuť. Teším sa na každý nový deň. Našla som svoju stratenú silu. A potom som ťa po dvoch rokoch uvidela. Vieš, niekedy to nemusí trvať dlho, aby ťa to úplne pohltilo. Niekedy sa dvaja ani nemusia poznať roky na to, aby bol ich vzťah intenzívny.
Ja som chcela ľúbiť a chcela som byť ľúbená. A ty si prišiel a ja som ľúbila. Naozaj. Do hĺbky. Od začiatku až do toho rýchleho konca, ktorý si pre mňa prichystal.
Dnes už viem, že by som nemala dávať šance každému. Dnes už viem, že nie každý si ju zaslúži. Dnes už viem, že sa musím chrániť. Dnes už viem, že do toho treba ísť pomalšie a opatrnejšie. Naučil si ma to. Naučila som sa to. Naučil nás to život. A ja na túto lekciu už do smrti nezabudnem.
Ale my ženy sme neskutočné. Máme toľko sily. Máme toľko skrytej sily, o ktorej ani netušíme. Aj keď si myslíme, že už nevieme vstať z prachu, vstaneme. Síce pomaly, neisto a rany nám ostávajú navždy. Ale príde ten deň, kedy nám po všetkých tých búrkach a slzách začne byť lepšie. Síce iba tak obyčajne. Zrazu máme chuť navariť si aspoň čaj. Zrazu si musíme umyť vlasy a zdvihneme aj telefón. A pomaly postupne to ide. Nájdeme všetko to stratené, zahodené a nechcené. A dáme si šancu. Sami sebe. Povieme si, že je to posledná šanca. Aj keď ani netušíme, koľko ich v živote ešte rozdáme.
tumblr.com
Presne tak som vstala…
Z popola. Neviem, kedy to bolo. Dni sa mi totiž zlievali. Ale viem, že to boli príjemné pocity. Zrazu mi nevadilo sa prechádzať sama po meste. Zrazu som mala chuť ísť sama so sebou na kávu. A potom som už neodmietla ísť ani do spoločnosti. A tak som sa vrátila medzi ľudí a začala im dávať opäť šancu. Neskôr som už rozdávala aj úsmevy a dobrú náladu. Ako za starých, dobrých čias. Bola som to opäť ja. Trošku zjazvená a trochu polepená. Ale celá ja, usmievavá, oduševnená, ochotná a srdečná.
Dva roky. Vedela som, že ťa niekde stretnem. Vedela som aj to, že to určite bude vtedy, keď to budem najmenej čakať. Chcela som vtedy vyzerať čo najlepšie. Chystala som sa na ten okamih ako na prvé rande. Vieš, to tá naša ženská logika. Ako keby pomsta. Alebo iba dokazovačky, že nech sa páči, mám sa dobre aj bez teba.
A tak som ťa stretla. Po dvoch rokov vtedy, keď som to najmenej čakala. Bum. Zrazu si bol tam, kde si byť nemal. A zrazu si tam bol s ňou. A mne na chvíľu prestalo biť srdce. No potom ho prebudil môj mozog. A ten ma upokojil. Upokojil moje zlepené srdce, že všetko je, ako má byť, a ja nemusím robiť nič. A nemusím ani ľutovať. A nemusím byť ani najkrajšia. Ani najlepšia. Ani nijaká. Iba som bola a ignorovala som to všetko. Ten okamih aj minulosť. To všetko, čo bolo a asi muselo byť, aby ma to naučilo. Ale bol to dobrý pocit, lebo som prišla na to, že už je to preč a ja sa nemusím trápiť.
Dva roky…
Trochu mi to je ľúto. Nie toho, že je koniec. Ale toho, ako sa my ľudia správame. Najprv milujeme. Strašne. Najviac. Tak strašne, že potrebujeme, aby o tom vedel celý svet. A potom, keď nám niečo prestane vyhovovať, zabudneme na tú obrovskú lásku, ktorá mala pre nás taký veľký význam. Zrazu nie je nikde. Ani láska, ani úcta, ani nič podobné. Totálne ju vieme odhodiť, zabudnúť na všetko, čo bolo, a tváriť sa, že sa nepoznáme. Nikdy sme sa nevideli a sme si cudzí. Trvalo to dva roky. A sme opäť cudzí. Je to síce smutné. Ale ja som slobodná. Po dvoch rokoch.
Je to zvláštne, že niektoré veľké lásky na svojom konci už vôbec nie sú také veľké…
Coverphoto: pexels.com
