Nemám rada hypotetické úvahy v duchu: Čo by bolo, keby… A rovnako nemám rada zbytočné premýšľanie o tom, čo by som zmenila či urobila inak. Pretože veci, ktoré sa stali, už nezmeníme, a to, že si ich chceme v hlave takto upraviť, znamená len jediné…
Že sme sa ešte stále nezmierili s niektorými chybami. Chybami, ktoré sme urobili my alebo niekto iný…
O to viac ma prekvapilo, keď som takto začala premýšľať a zvažovala som, čo by som zo svojej minulosti mohla zmeniť. Postupne som však tieto úvahy prijala a pomenovala som ich trochu inak – nie je to moja túžba niečo zmeniť. Nie je to otázka, čo by som urobila inak. Je to ponaučenie sa z chýb, ktoré som prijala a viac ich nemienim opakovať.
unsplash.com
A najtrpkejšie ponaučenie vychádza zo situácií, kedy som sa až príliš fixovala na slová: Potrebujem čas…
Povedal, že ma bude milovať. Raz… Keď bude ten pravý čas. Veď to asi poznáte – vypočula som si všetky tieto klišé sľuby, ktoré zvykne vypúšťať z úst osoba, ktorá nevie, čo chce, no odmieta sa hocičoho vzdať, pretože možno by jej to niekedy v budúcnosti chýbalo. A ja som tak veľmi chcela jeho lásku, že som mu verila. Rozhodla som sa radšej veriť v budúcnosť, ktorá bola až príliš hmlistá, namiesto toho, aby som vzala prítomnosť pevne do svojich rúk.
Naozaj som mu ten čas dala… No zároveň som ho vzala sebe. Čakala som na niečo, čo sa nikdy nenaplnilo, a asi nikomu nemusím vravieť, že sa mi ten stratený čas nikdy nevrátil. Ja som stála na mieste a on sa hýbal ďalej. Ja som strácala a on získaval. Keď si to tak zosumarizujem, musím sa samej seba spýtať jednu otázku: Naozaj som dovolila, aby si ma pripútal niekto, kto mi namiesto skutočného dôkazu svojej lásky ukázal len svoj vzďaľujúci sa chrbát? Áno… No tiež viem, že to bol natoľko silný a bolestivý zážitok, že sa mi to stalo naposledy.
Maj na pamäti, že nemáš toľko času, aby si čakala na niekoho „raz“ či „niekedy“. Chci to tu a teraz. Život sa deje tu a teraz. Tvoje šťastie by si mala chcieť cítiť tu a teraz. Fixovať sa na vidinu šťastia, ktoré sa možno odohrá niekedy v budúcnosti, naozaj nie je dobrý nápad. A ak niekto skutočne potrebuje chvíľu, aby si niečo v sebe upratal, daj mu ju. Ale nezabúdaj vtedy žiť a nedovoľ, aby sa tvoj život zastavil pre nejakého muža.
Pretože sa ľahko môže stať, že zatiaľ čo ty budeš čakať, kým sa naplní tvoja predstava o dokonalej láske, on si bude užívať ďalej a potichu sa zasmeje, ako šikovne ťa nechal v strehu…
unsplash.com
Je totiž rozdiel medzi láskou, ktorá potrebuje čas, a láskou, kde si len plánom číslo dva…
Ten pravý ti nikdy nepovie, že chce, aby si na neho čakala. Ten pravý totiž vie, že ak aj potrebuje čas, musí ťa pustiť. Musí ťa pustiť dúfajúc, že ti dovtedy nik nezlomí srdce natoľko, až zanevrieš na lásku, a že sa raz stretnete opäť… Keď on bude pripravený milovať ťa tak, ako si to zaslúžiš.
Dovtedy ťa ale nebude oberať o tvoju slobodu, pretože vie, že na niečo také jednoducho nemá právo. Nebude chcieť viac času na úkor toho tvojho. Bude si želať tvoje šťastie a tiež si bude vedomý, že čakaním by si oň prišla. Jeho svedomie mu nedovolí nechať ťa bezradne stáť, zatiaľ čo on bude odchádzať. Ten pravý sa ťa vzdá, aj keď s predstavou, že by si nakoniec skončila s niekým iným, nie je vôbec stotožnený. No radšej pretrpí svoju bolesť, akoby ju mal spôsobovať tebe.
Dievča, toto je láska… Toto sú úprimné city, ktoré dokázali pokoriť aj to najväčšie ego. Toto je láska, v ktorej sa z teba nestanú zadné vrátka či možnosť pod písmenom B. Toto je vzťah, v ktorom jeden z dvojice ešte nie je pripravený. Pretože aj to sa stáva. Občas sa musíme zahojiť sami, aby sme sa v novom vzťahu nestali jedom nielen pre toho druhého, ale ani pre seba. Tak na to mysli vždy, keď ti niekto povie, aby si mu dala čas a pokojne mu ho daj. Ale rovnako to dopraj i sebe… Dopraj si čas bez neho a len pozoruj, kam ťa život zaveje.
Coverphoto: Photo by Scott Broome on Unsplash
