Dlho som nevedela, čo sa vlastne deje, no intuícia mi našepkávala, že takto to byť jednoducho nemá. Že takto vzťah vyzerať nemá. Vieš, keď som ťa stretla, samovoľne som si začala vytvárať predstavy. Predstavy o tom, ako sa po tom, čo sa oťukáme, spolu usadíme. Ako budeme spoločne čeliť problémom, užívať si pekné chvíle, tešiť sa z úspechov, stáť po boku toho druhého… Jednoducho som uletela. Predbehla som realitu – to my ženy zvykneme robiť, ak príde náznak niečoho, po čom odjakživa nevedomky túžime. Ty si sa stal mužom, od ktorého som nechcela nič, a predsa tak veľa.
No to, že požadujem od teba až príliš, som sa dozvedela až na úplnom konci. Neviem, či to bolo neskoro, ale v pravý čas… Jednoducho na konci nás dvoch, keď som to vzdala a musela si priznať veci, ktoré ma boleli.
pinterest.com
Avšak zároveň aj pomohli. Pomohli v tom, aby som porozumela sebe, iným ľuďom, životu a láske. Aby som si pár vecí uvedomila a na pár z nich zase naopak zabudla. Bol si skúsenosťou, bol si niekým, kto mi spočiatku vzal všetko, aby mi to nechtiac a nevedomky vrátil, keď sa pomaly stával mojou minulosťou.
Ale to už predbieham…
Také ľahké a povzbudzujúce to nebolo. Bolo to peklo, bolo to obdobie sebazničovania, smútku prerastajúceho do hnevu na mňa samotnú. Bola to cesta, ktorej cieľ neexistoval, no ja som sa presviedčala, že kdesi v diaľke predsa len musí byť, a tak som neváhala kráčať po ostrých skalách, ktoré sa mi zarezávali do chodidiel.
Zvláštne, že takto opisujem lásku, však áno? Ale ona tak skutočne niekedy vyzerá. Najmä vo chvíľach, kedy si lásku domýšľame, kedy sme jediní, čo milujeme. A ten druhý len čaká… Neviem, či si to tak vnímal i ty, no trvalo dlho, kým som prišla na to, že celý ten vzťah bol len čakaním. Z mojej strany na niečo, čo nikdy nebude, a z tvojej…
Ty si len čakal, kedy a ako sa z toho „vykrútiš“…
Pričom som sa točil v bludnom kruhu, v ktorom sa tvoje slová priam bili so skutkami. Odporovali si a ty si sa snažil obhajovať. Hral si svoju hru až do konca, až kým som nezistila, že ty mi pravdu nevieš povedať. Musela som si ju povedať sama. Vypátrať ju, nájsť ju po nociach, ktorým chýbal spánok, a v zrkadle, z ktorého na mňa už dlho nehľadela žena plná života a energie.
A popravde? Neviem, či som bola viac sklamaná z tej pravdy alebo z toho, že sa to týka teba. Muža, o ktorom som si myslela len to najlepšie a nahovárala si, že pre lásku sa oplatí bojovať.
No toto moje presvedčenie odvtedy už neplatilo. Nie, neoplatí sa bojovať o niekoho, kto nevie byť úprimný k žene, ktorá sa previnila len tým, že milovala. Neoplatí sa bojovať o muža, ktorý nedokáže vysloviť pravdu a postaviť sa za to, čo cíti.
pinterest.com
A tým bol fakt, že ty to takto nechceš…
Nevedel si, čo vlastne od života požaduješ… Stratil si sa v ňom. No dúfal si, že vďaka mne na to prídeš. Ak sa to nedialo, stál si pred ďalším problémom – nevedel si, čo so mnou. Bola som tam, pri tebe, s tebou a ty si mi nedokázal povedať do očí, že na začiatku to nebola láska. Ale potreba nájsť sa. Zistiť, čo si chceš od života sebecky vziať spôsobom, aby si ty o nič neprišiel.
Povedať mi pravdu, že nechceš mňa, ale to, čo so mnou prežívaš, bolo na teba príliš „veľa“. A ja som vďaka tomu pochopila, že budem musieť ísť ďalej. Bez teba. Dúfajúc, že sa viac naše cesty nepretnú, pretože pre mňa boli muži vždy stelesním odvahy a čestnosti. Nikdy som nesnívala o tom, že budem s niekým, kto sa bojí vysloviť svoj názor…
Vieš, niekedy pravda, ktorú odhalíme, nás nemusí zraniť… Niekedy nám môže aj odľahnúť, hoci nám nepovie to, čo by sme chceli počuť. No mne vtedy odľahlo. Pretože som už nemusela čakať, bojovať ani prosiť. Bol to pre mňa koniec, s ktorým som sa zmierila, a ten pocit slobody prajem každej žene…
A tu sa končí príbeh, v ktorom som zistila, že rozchody nemusia bolieť. Predovšetkým nebolia v prípade, ak sme milovali niekoho, kto nie je tým, za koho sme ho považovali.
Coverphoto: Photo by Devon Divine on Unsplash
