Bojovali sme. Aj ty, aj ja. No namiesto toho, aby sme bojovali za nás, sme bojovali… Každý zvlášť. Každý za seba. Proti sebe. A preto sme tam, kde sme. Ja sama vo svojom novom podnájme a ty s inou v byte, ktorý sme si predtým užívali spolu. To ma však trápi najmenej. Najviac mi hrdlo zoviera spomienka na to, ako sme to pokašľali. Jeden v druhom sme dokázali naštartovať všetko to, čo v nás inokedy tíško spí…

Nikdy som nebola výbušná. Až keď som stretla teba. Ty si mi raz povedal, že si nikdy nebol žiarlivý. Až keď si stretol mňa. Proste sme navzájom v tom druhom vyvolali reakcie, ktoré spôsobili, že sme nespoznali ani sami seba.

pinterest.com

A teraz?

Teraz je to preč… Vieme sa rozprávať dlhé hodiny. Dokážeme sa počúvať a nemať v sebe pritom zlosť. Navzájom sa rešpektujeme… A mne mysľou blúdi otázka – Prečo? Preto teraz a prečo to vtedy, keď sme boli spolu, nebolo možné?

Zrazu mi je ľúto všetkých tých slov a výbuchov, ktorými som ťa zavalila. Nezaslúžil si si to. Chcela by som vysloviť úprimné a pokorné prepáč, ale nikdy som sa k tomu neodhodlala. Jednak sa obaja správame tak, akoby to prepáč z každej strany, z mojej aj z tvojej, už zaznelo, a jednak viem, že by bolo dnes zbytočné a možno by spôsobilo niečo, čo už nechceme.

Prečo sa všetko upokojilo, akonáhle sme šli od seba? Uvedomili sme si s odstupom času svoje chyby, chýba nám zrazu to, čo nám ten druhý predtým dával, len sme to vtedy pod návalom zlosti, ktorá sa v nás brala bohvie odkiaľ, nevideli? Asi áno. Ale jedno viem určite. Pokašľali sme to…

No myslím si, že nastal čas posunúť sa ďalej…

Ešte ďalej… A preto ťa chcem poprosiť, povedzme si zbohom. Vzťah, aký máme teraz, navonok vlažný a pritom tak silný, k ničomu dobrému nevedie. Veď máš predsa vedľa seba nádej. Nádej na nový začiatok a neustále odbiehanie ku mne, i keď len na kamarátsky pokec, časom dokáže urobiť veľa zlého. Predíďme tomu, prosím…

Niektoré vzťahy pokazíme tak fatálnym spôsobom, že náprava už nie je možná. Nepomôže ani tisíc prepáč, pretože to, čo sa dialo predtým, len odzrkadľovalo to najhoršie, čo sa v nás skrýva. Občas jednoducho stretneme osobu, ktorú milujeme, no zároveň v nás podnecuje reakcie, ktoré by sa v žiadnom vzťahu nemali vyskytnúť. 

Takéto lásky nám majú pomôcť spoznať samých seba. Majú nám ukázať naše najtemnejšie stránky a keď sa tak stane, nastal čas odísť. Potichu odkráčať niekam, kde budeme sami a budeme sa modliť, aby to, čo vyplávalo na povrch, už nikdy viac neuzrelo svetlo sveta.

pinterest.com

A vtedy sa zo vzťahu stáva učiteľ, nie celoživotná a trvácna záležitosť. 

Mali by sme vysloviť posledné zbohom a spomínať na tie časy ako na obdobie, kedy sme zlyhali. Na plnej čiare, no zasa… Spoznali sme sa. A máme príležitosť s tým niečo urobiť. Pretože som si istá, že ak stretneme osobu, ktorá z nás urobí iného – zlého človeka, musíme na sebe zapracovať.

Mali by sme sa posnažiť, aby sme porozumeli sami sebe. Mali by sme sa nášho vnútra spýtať, prečo nastali také reakcie, aké nastali. Veď ako je možné, že láska z nás urobila horších ľudí? 

Jediným vysvetlením je, že sa len odkrylo niečo, čo sme sami pred sebou roky odhodlane schovávali. Tvárili sme sa, že to tam nie je, no kdesi v podvedomí sme prítomnosť toho celého tušili… Ide o spomienky, ktoré bolia a my sme sa s nimi zmierili len navonok. Ide o zážitky, ktoré sme neprecítili, ale nakoľko boli tak strašné, radšej sme ich skryli do hlbín našej duše.

Ale to nie je riešenie. Pred sebou samým nikdy neujdeš… 

Pretože príde niekto, kto v nás rozpúta hurikán, a my sa stávame nebezpečnými pre seba aj pre svoje okolie.

Je mi jasné, že my dvaja sme sa mali stretnúť. Aby sme si navzájom dokázali, že ak sa zídu dve stroskotané duše, ktoré sami pred sebou nie sú schopné priznať si, že sa raz stratili na šírom mori, nastane peklo.

Povedzme si zbohom, prosím… Ublížili sme si dosť, ale s tým sa raz vyrovnáme. Spomínajme na tento vzťah ako na zdvihnutý varovný prst. Ako na niečo, čo nám dokázalo, že nik z nás nie je dokonalý. Ale môžeme sa posnažiť s tou nedokonalosťou dokonale zabojovať. 

Autor: Slávka G.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Ďakujem ti...

Coverphoto: Photo by Hannah Busing on Unsplash

Facebook komentáre