Zvláštne, že stačí jedna malá spomienka, ktorá sa v našej mysli úplne znenazdajky objaví, a život nás razom vráti o pár krokov späť. Ani neviem, prečo som si na neho spomenula. Prišlo to samo od seba, veď už roky sa v tomto vzťahu nerýpem. Už roky som zmierená s tým, že som to ukončila, a časy, kedy ma tieto spomienky boleli, sú dávno za mnou. Ide o vzťah, ktorý som stokrát preklínala, a pritom tak úzkostlivo milovala, o vzťah, ktorý som umelo udržiavala nažive a tisíckrát sa z neho snažila ujsť, len preto, aby som mu neskôr dala ďalšiu šancu.
Jednoducho povedané, bol to ten typ vzťahu, ktorý svet, kde doteraz žijete, totálne prevráti naruby. Myšlienky, svetonázor, postoj k láske, vnímanie samej seba a vzťahov – to všetko je po tomto vzťahu úplne iné. Menej idealistické, viac triezve a až surovo úprimné, bez zbytočných vyfabulovaných okrás, ktorých fyzická neprítomnosť by nám neskôr drasticky bila do očí.
unsplash.com
No a presne na tento vzťah som si zrazu spomenula…
Videla som jeho tvár – znovu úplne do detailov, až ma zarazilo, že si po rokoch dokážem uchovať takto detailnú spomienku. Prehrávala som si množstvo situácií, ktoré sme spoločne zažili. Tie pekné, počas ktorých som bola neskonale, i keď tak trochu falošne šťastná, aj tie menej pekné, priam až škaredé, kedy som mala chuť vytrhať si od hnevu všetky vlasy, pretože som vedela, že ho strácam a nikdy moju lásku nezachránim, nech urobím čokoľvek možné i nemožné.
Spomenula som si na všetko. A teraz, staršia o osem rokov, som sa spomínajúc na svoje mladšie ja musela iba pousmiať. Tak nostalgicky, trochu trpko, trochu ironicky a trochu i láskavo. Ako keď vidíte nejaké dieťa, ktoré práve objavuje zázraky sveta, pričom vy ich máte už dávno prebádané. Rozumiete mu i nerozumiete zároveň.
Usmiala som sa, pretože dnes som už sama sebe nerozumela…
Nerozumela som, prečo som mu venovala toľko času. Veď už na začiatku bolo jasné, že ani jeden nechceme to isté. Nerozumela som, prečo som bola ochotná toľko mu veriť, prečo som si občas klamala i ja, len preto, aby som si nemusela priznať krutú pravdu. Nerozumela som tomu, čo som na ňom vtedy videla a prečo som to neukončila skôr. Nerozumela som, čo ma na ňom tak veľmi, priam až magicky fascinovalo.
Vtedy som nerozumela iba jemu. No dnes viem, že v skutočnosti som vlastne nerozumela ani tejto láske a teraz spätne nerozumiem ani sama sebe.
unsplash.com
Tento vzťah ma od mnohých vecí vzdialil a k množstvu z nich ma zasa priblížil. Ukázal mi, po akom tenkom ľade kráčame, ak si chceme tvrdohlavo vydupať niečo, čo nám nepatrí. Skôr si neskôr sa preboríme a ten chlad okolo nás nám vyrazí dych. Prinútil ma pochopiť, že skutočne nepotrebujeme niekoho, pre koho potrebou nie sme my sami. A pomohol mi uvedomiť si, že ak sa od niekoho odpútame, zrúti sa nám svet… Ale len na chvíľu. Na malý okamih, ktorý je v porovnaní s tou slobodou prichádzajúcou potom, úplne nepatrný.
A to je dôvod, prečo by ma nemalo prekvapovať, že na neho spomínam…
Pretože on, trochu drsným a neláskavým spôsobom, zadefinoval mňa. Presne mi vytýčil moje slabé miesta a nepriamo mi odkázal, aby som na nich popracovala. A v neposlednom rade mi pomohol dotvoriť seba – práve okamihmi, kedy mi bytostne chýbal. Spomínaním na neho spomínam vlastne na seba. Na moju cestu i premenu.
Čudné, že niektorí ľudia nás o láske najviac naučia, ak nám žiadnu lásku nedávajú.
unsplash.com
Mala by som na neho spomínať viac…
S vďakou, rešpektom a s tým trochu ironickým, trochu nostalgickým úsmevom na tvári. Patrí k nemu. Lebo, či to chcem alebo nie, tento muž sa mojím osudovým predsa len stal, hoci úplne iným spôsobom, ako som kedysi chcela. Spomienka na neho už nemôže mať negatívny podtón. Pretože je pre mňa dôkazom, že niekoho stratiť bolí len chvíľu a že vlastne strácame len tých, ktorých stratiť máme. Aby sa z osôb, ktoré nás kedysi previedli peklom, mohli stať osoby, ktoré nás dotvoria do našej najväčšej dokonalosti.
A to isté, drahá žena, prajem i tebe. Nezáleží na tom, kde a v akom stave srdca sa práve nachádzaš. Prajem ti, aby ťa spomienky na niektoré osoby už viac neboleli, ale boli pre teba spomienkami, z ktorých čerpáš silu. Spomienkami, pri ktorých sa usmeješ, mnohým veciam rozumieť nebudeš, no mnohé ti budú úplne jasné.
Prajem ti, aby ťa raz prekvapil ten moment, kedy si povieš, že nie je na čo čakať. Kedy budeš cítiť, že teraz je tá správna chvíľa všetko to konečne ukončiť. Kedy si budeš istá, že iná lepšia možnosť už neexistuje a budeš s tým úplne zmierená. Kedy pochopíš, že to, čo stratiť máme, raz stratíme, nehľadiac na to, ako veľmi sa to budeme snažiť zvrátiť. Prajem ti, aby nadišla tá chvíľa, kedy to skutočne budeš chcieť a nebudeš sa toho báť. Konca, novej cesty, nového začiatku. Zo srdca ti prajem, aby si sa dokázala odpútať od všetkého, čo ťa v tvojom živote zneisťuje, brzdí a oberá o energiu či spánok.
Pretože ten pocit… Je jednoducho krásny. A zaslúži si ho každá z nás.
Coverphoto: Photo by Vladislav Nahorny on Unsplash
