Je asi pol druhej ráno a ja sedím na balkóne s pohárom červeného sladučkého vína v ruke a pozerám sa na hviezdy. Sem-tam sa zadívam, aké zvláštne obrazy vznikajú z dymu zapálenej cigarety, a rozmýšľam. Nad životom. Nad tým, ako nám občas dáva čo i len na sekundu zmysel a zrazu, ani sa nestihneme spamätať, a opäť žijeme v chaose.

unsplash.com

Nad tým, ako sa z nás postupom času stávajú iní ľudia…

Niekedy, keď stretnem starých kamarátov, teraz už lepšie povedané, známych, zamýšľam sa nad tým, ako veľmi sa zmenili. Nielen fyzicky, ale aj správaním, dokonca aj ich hlas mi znie úplne odlišne ako kedysi. Vôbec sa však tomu nečudujem, občas nespoznávam ani samu seba, a to nielen pri pohľade do zrkadla. 

Kedysi sa môj smiech ozýval celým autobusom a musela som byť všade stredobodom pozornosti. Rada som ľuďom rozprávala o svojich zážitkoch alebo problémoch, ktoré ma vtedy trápili. Avšak časom som pochopila, že ľudia ma nechápu, alebo možno ja som nevedela podať veci správne. Keď som rozprávala svoje zážitky, mali pocit že sa chválim, keď ma niečo trápilo, tak som sa zas sťažovala, a pritom nikdy nemala ťažký život. V každom scenári som bola tá zlá, hodná posmechu. Avšak ja som sa chcela len niekomu vyrozprávať, lebo som verila, že ma niekto pochopí. Myslela som si, že všade, kam prídem, ma ľudia zbožňujú a sú moji kamaráti. 

unsplash.com

Pravda bola však iná… 

Už som pochopila, že sa nemôžem každému spovedať a vybudovala som si okolo seba obranné múry, ktoré strážia moje tajomstvá. Možno ma teraz častejšie uvidíte so slúchadlami na ušiach, pozorujúcu okolie a bez zbytočných rečí navôkol, ale stále som to ukričané dievča, ktoré sa teší z maličkostí, má sarkastický zmysel pre humor, miluje latino a plače pri šťastných koncoch vo filmoch či knihách. 

Len si žijem vo svojom vlastnom svete, do ktorého sa hocikto len tak ľahko nedostane. Ale keď už tam raz budete, uvidíte ma nekontrolovateľne sa smiať, viesť hlboký rozhovor o živote, totálne sa psychicky zrútiť a to všetko v priebehu 5 minút, tak vám sľubujem, že sa ma už nikdy nezbavíte. Už navždy budem stáť po vašom boku, nech sa deje čokoľvek, donekonečna a ešte ďalej! 

Rozmýšľam nad tým, že ak by som mala možnosť, vybrať si hocijakú superschopnosť, vybrala by som si cestovanie v čase. Občas by som sa chcela vrátiť do svojej minulosti, nie preto, aby som napravila chyby, ktoré som napáchala – a že ich nebolo málo, ale preto, aby som mohla zažiť niektoré situácie ešte raz. 

Nezmenila by som nič… 

Len by som si želala, aby niektoré objatia boli silnejšie, záchvaty smiechu hlasnejšie, bozky trvali o niečo dlhšie a aby mojím najväčším problémom bolo to, že si musím každé dva týždne farbiť vlasy, aby mi nebolo vidieť odrasty.

Autor: Petra Pažičanová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chcem len šancu...

Coverphoto: Photo by Dawid Kalinowski on Unsplash

Facebook komentáre