Videla som príliš veľa filmov, ak chcem skutočnú a nekonečnú lásku? Žijem v rozprávke, ak verím, že láska existuje? To chcem až tak veľa, ak snívam o niekom, kto možno ani neexistuje? Ani neviem, čo je skutočná láska. Ešte som ju v živote nezažila. Jediné, čo som zažila, boli sklamania, boli trápenia, preplakané dni a noci. Nikdy to nebola láska. A aj keď bola, tak bola slepá, zranená, jednostranná…
Mojou chybou je, že sa snažím dať vždy všetko niekomu, kto si to nezaslúži. A potom ostanem ako ryba na suchu. Sama. Znova a znova dookola tá istá pesnička. Vždy sa zo seba snažím dať maximum, ten chlap to vycíti, zľakne sa a odíde.
unsplash.com
Stále to isté…
Už ma to naozaj nebaví. Tak veľmi chcem zažiť niečo skutočné, niečo naozaj také, pri kom sa nebudem môcť nadýchnuť, tak veľmi mi vyrazí dych. Že sa na neho len pozriem a podlomia sa mi kolená.
Chcem takú lásku, ktorá si ma sama nájde. Ktorá o mňa bude bojovať a ja budem bojovať o ňu. Chcem takú lásku, ktorú nebudem musieť prosiť o pozornosť, ktorej nebudem musieť dokazovať, že za niečo stojím. Ktorej nebudem musieť hovoriť, že som práve TU. Že na ňu čakám, že ju chcem objať a cítiť to bezpečie. Niekedy mám pocit, že som už tak stratená, že sa jej ani nedočkám. A možno ju tak naháňam, že ju sama straším.
Tiež sa nechávam ovplyvňovať ostatnými…
Dnes už každý žije vo veľkých očakávaniach, potom niet divu, že ma ľutujú, ak im poviem, že nikoho nemám. A tiež počúvam to isté dookola. Taká mladá, taká pekná, taká dobrá a milá a nikoho nemá? Normálne ma to už vytáča. Akože ako to mám vnímať?
To naozaj je tá spoločnosť už taká otrávená? To naozaj je dnes taký fenomén, že ak je človek sám a bez partnera, tak ho treba ľutovať, nedajbože sa ho pýtať, kde sa stala chyba? Respektíve, či je chyba vo mne?
unsplash.com
Čo je zlé na tom, ak je človek sám?
Možno to nie je až také hrozné, ako to vyzerá byť. Ale som tak otrávená spoločnosťou, že keď sa ma toto niekto opýta, mám chuť mu vykrútiť krk. A už to vidím, akonáhle dôjdem domov na Vianoce, tak prvé otázky od babky, od všetkých ostatných sa budú niesť práve v tomto duchu.
A kde máš niekoho? Kde máš toho a tamtoho? A prečo nikoho nemáš? Čo robíš zle? Prečo niečo nerobíš? Prečo si niekoho nenájdeš? Nevládzem to počúvať. Naozaj mi je z toho už zle. Je mi zle zo seba, ak by som si musela alebo mala teraz niekoho hľadať len pre ich potešenie a upokojenie.
Nechcem si už s nikým písať. Nechcem si domýšľať, kde je, čo robí, s kým je, prečo si na mňa nevypýta číslo, prečo ma nepozve už konečne von, prečo toto a prečo tamto.
Nechcem prežívať stále to isté dookola…
A nie, nie sú to očakávania, je to už to, že mám dosť tých prázdnych slov, ktoré mi muži doteraz narozprávali. Kým mi nedokáže opak, tak ja už nemám ani dôvod na niečo veriť. Kým sa neodhodlá, ja už nič robiť nebudem. A možno som si to povedala už veľakrát, preto som stále na tom istom mieste. Alebo som sa, naopak, pohla ďalej. Neviem naozaj.
Každopádne viem, že z písania mi je už naozaj nepríjemne. Každého len ospravedlňujem. Len aby on v tom bol nevinne a všetka vina padla na mňa. Už sa mi aj ťažko vyjadruje to slovo, že spriaznená duša.
unsplash.com
Už sa mi na to nechce ani veriť…
Však to nebolo ani skutočné. Možno ani v skutočnosti neexistoval a neexistuje. Možno som nakoniec len snívala a toto je realita. Tak veľmi som si to nechcela pripustiť, že je koniec, že som sa snažila udržať si jeho pozornosť. Nepoľavila som, dokonca som bola ochotná znížiť zo svojich nárokov len kvôli nemu. Len aby som neostala sama, len aby som sa mala s kým o svoj život podeliť, hoci sa mi ozval dvakrát za týždeň. Smiešne čo?
Snáď som si ale uvedomila, že stojím za oveľa viac, ako len o to, či si na mňa niekto nájde čas alebo nie. Či rozmýšľa, aby mi odpísal teraz, alebo až neskôr, a potom len použil výhovorky, prečo toto a prečo tamto. Čo už no, moja naivita sa asi nikdy neskončí. Alebo skončila možno práve teraz. Neviem, kto je pre mňa súdený, keď chlapcov, čo stretávam, sú samé faily.
Vždy sa mi len ukáže a potvrdí, čo nechcem, viac ako to, čo chcem…
A možno sa naozaj cítim ako polovičný človek, ako niekto, komu chýba polovica. Však aj chýba, ale… Muži sú naozaj spomalení, nevedia si veci domyslieť a nevedia bojovať. Prvá porážka a už sa idú zosypať. Akého chlapa ja v tomto svete chcem? Možno sa obchádzame každé ráno a ani o sebe nevieme. Možno sme sa už stretli, možno sa poznáme a nevieme o sebe zároveň.
A možno by som sa konečne ale mohla sústrediť na svoj život a nie na niekoho cudzieho.
Ale tak emócie ma stále zvykli prevalcovať. Už sa im nechcem poddávať, už nechcem byť zraniteľná. Už nechcem, aby sa so mnou niekto zahrával. Doteraz to boli samí malí chlapci, ktorí nevedeli, čo so sebou a ja som to nevedela tiež. Nevedeli a nevedia, ako na mňa, a potom sa cítim nedocenená a bez hodnoty.
unsplash.com
A možno si ešte kúsok svojho života musím prežiť sama, aby som ho s niekým mohla zdieľať…
Možno by sme sa teraz len trápili kvôli mojim náladám a nechuti do života. Isto to bude v tom. Čo by na mne teraz videl? Čo by som mu mohla teraz ponúknuť, keď sa na seba pozriem do zrkadla a mám chuť sa rozplakať? Keď to nevidím ja sama na sebe, zbytočne môžem očakávať, že si to všimne niekto iný.
Jediné, čo viem je, že chcem zažiť pravú lásku. Pravú lásku, bez pochybností, bez vedľajších úmyslov, bez prázdnych slov. Chcem skutočnú lásku, skutočný pocit domova a bezpečia v jeho objatí. Chcem sa stratiť v jeho očiach, chcem cítiť jeho vôňu, jeho pevné a teplé ruky, jeho dych, teplo náručia…
Chcem ho milovať najviac na svete, chcem aby miloval on mňa najviac na svete…
Chcem, aby sme sa obaja v tejto láske stratili. Aby sme sa nikdy nenechali ovplyvniť niekým iným a aby sme o sebe nikdy nepochybovali. Možno je to nemožné. Možno od života chcem priveľa, ak som si vysnívala takúto lásku. Ale radšej budem snívať a veriť, že niečo také príde a nepustí ma, ako žiť bez snov. Tak ako ja snívam o ňom, isto sníva aj on o mne. A naše cesty sa možno čochvíľa spoja a nikdy sa nerozdelia…
Dovtedy ale už nechcem, aby sa so mnou niekto zahrával. Ak mám čakať, tak počkám, ale nechcem už nikoho prázdne sľuby ani domnienky, ani dlhé správy. Nič z toho už nechcem. Už chcem len JEHO a JEHO skutočnú a pravú lásku. Nič menej už nechcem…
Autor: Valery
Coverphoto: Photo by Robin Gislain Shumbusho on Unsplash
