I keď sa hovorí, že máme svoj život pevne vo svojich rukách, nie vždy je to pravda. Niekedy nemáme na výber. Niekedy nemáme dokonca ani len šancu niečo zmeniť. Jednoducho sa stanú veci, ktoré neovplyvníme, no ony zasa ovplyvnia nás. A práve o týchto skutočnostiach chcem dnes hovoriť. O momentoch, ktoré v nás už navždy zanechajú prázdne miesta, a my – nech robíme, čo robíme – s tým neurobíme nič.

Ide zväčša o chvíle, kedy zistíme, že sme doteraz žili v sebaklame. Verili sme, že sme milovaní, že sme v bezpečí. Mysleli sme si, že sme našli to, čo nám v podvedomí tak veľmi chýbalo, a žili sme v domnienke, že to bude s nami až do smrti. Koniec koncov… Udejú sa veci, ktoré nás porazia, a nám neostáva nič iné, iba sa čím skôr pozviechať a veriť, že si raz povieme, že sa to stať muselo.

pinterest.com

To, že máme život vo svojich rukách, je teda pravdou len sčasti…

Nie, ako som už povedala, niektoré momenty neovplyvníme, a áno, vždy si môžeme zvoliť, ako veľmi sa necháme zasiahnuť. V tomto prípade na výber naozaj máme – môžeme plakať donekonečna a rovnako nemusíme plakať vôbec. Môžeme hľadať svetlé body v našom živote a tiež ho môžeme vidieť len odetý v čiernej farbe. Je to len a len na nás.

No bez ohľadu na to, ako veľmi chceme, aby sa z týchto ťažkých chvíľ dostali, jedno je isté a stále rovnaké. Po čase začneme badať vo svojom srdci prázdne miesta. Stane sa tak v úplne nečakanom okamihu – keď opäť zažijeme niečo, čo nás v minulosti prinútilo čerpať zo zásob našich sŕdc, ktoré sú teraz prázdne. Chceme sa k nim načiahnuť, no vylovíme len prázdnu dlaň, pretože to, čo tam bolo kedysi, tam dnes už nie je. A takéto chvíle bolia ešte viac ako strata samotná. Bolia preto, lebo zistíme, že to, čo sme stratili, nám chýba aj v okamihoch, o ktorých sme si mysleli, že touto stratou trpieť nebudú.

Nech sa už sklameme akokoľvek, stratíme kohokoľvek a prídeme o čokoľvek, postupne budeme nachádzať prázdne miesta. Prázdne miesta v nás. V našom srdci, v našej duši, v našom živote… A nie, nikdy viac nebudú zaplnené. To, čo tam predtým bolo a čo tieto miesta zapĺňalo, sa už nikdy viac nevráti.

pinterest.com

Čím skôr ich nasilu prestaneme zakrývať, čím skôr ich prijmeme a začneme akceptovať to, že s nami budú naveky, tým menej to bude bolieť. Pretože všetku bolesť si mnohokrát sťažujeme my sami. Tým, že veríme, že raz zmizne a na jej miesto príde iný cit. Ale touto predstavou sa len snažíme upokojiť. V skutočnosti sa nič také nestane a našou jedinou úlohou je začať tieto prázdne miesta akceptovať.

Jedného dňa ich totiž prestaneme pozorovať… 

Stanú sa našou súčasťou a zmierime sa s nimi tak jednoducho ako s naším zovňajškom, s našimi chybami aj životnými prešľapmi. Prijmeme to, že tam sú a uvedomíme si, že síce spočiatku boleli, dnes nás chránia.

Musíme si pripomínať, že už nikdy nebudeme takí, ako sme boli predtým…Pretože všetko, čo sme stratili a čo nám teraz chýba, z nás urobilo iného človeka. Osobu, akou sme dnes, ktorá je na míle vzdialená osobe, ktorou sme boli pred rokmi.

Ale aj o tom je život… O výzvach, ktorým sme čeliť nechceli, no museli sme. O momentoch, kedy okrem prázdnoty nepocítime nič. O začiatkoch, kedy aj s prázdnymi miestami na duši veríme, že raz opäť budeme šťastní…

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre