Nečakala som, že sa vrátiš. Nečakala som, že si to rozmyslíš. Nechala som ťa ísť, lebo viem, že ľudia odchádzajú.. Lebo musia… To, čo ale po tebe zostalo, sa nedá porovnať s ničím. Zanechal si prázdno. Tak neskutočné prázdno, že som niekedy musela presviedčať samú seba, že si naozaj bol súčasťou môjho života. Že si nebol len môj ďalší výmysel. Odišiel si a nezostalo nič. Odstránila som všetko, čo mi ťa mohlo pripomínať, každý darček, obľúbený hrnček. Vymazala som každú fotku, číslo a zrušila som priateľstvo.  Vedela som, že to nepomôže, ale myslela som, že to bude ľahšie. 

Nebolo.

pinterest.com

Neviem či vôbec existuje niečo, čo uľahčí rozchod.

Občas som tajne dúfala , že sa ozveš. Že sa opýtaš našich spoločných známych, ako sa mám. Len tak, lebo by si po toľkom čase strávenom so mnou mohol byť zvedavý. Lebo by ti na mne ešte stále mohlo záležať… Iba tak trošku ako na niekom, s kým si mal niečo spoločné.

Neurobil si to. Nepočula som o tebe nič. Netušila som, ako sa máš, ani kde si a čo robíš. Možno to tak bolo lepšie, ale boli chvíle, kedy som ťa neznášala a mala som pocit, že som pre teba nič neznamenala. Že keby som bola, tak by si sa predsa aspoň opýtal, ako sa mám… A ja som sa mala príšerne.

Viem, že by tvoja otázka nepomohla nič. Že by som si len robila zbytočne nádeje, alebo by som ti aj tak klamala, že sa mám super.

Myslím, že neexistuje liek, že neexistuje pomoc. Existuje len čas.

A tak som si musela aj tak zvyknúť, že som zrazu zostala sama. Sama na večernú telku a sama na rannú kávu. Už si ma viac nečakal po práci a nemala som komu napísať, keď sa mi niečo nepodarilo.

Myslím, že toto je najťažšia vec… Zvyknúť si zase fungovať sama. A ja som naozaj nikdy nemala problém fungovať sama, ale pri tebe to bolo niečím iné. Mala som pocit, že som bez teba stratená… A patrične som sa za to aj neznášala. Vedela som, že všetko zvládnem sama… Lebo musím… Ale niekedy ma prepadol stav bez nádeje, kedy som sa proste hodila na posteľ alebo stiahla fľašu vína.

Nechcela som byť závislá na niekom druhom a vždy som si hovorila, že mne sa to nestane.

Stalo sa … 

Darmo som mala okolo seba kamarátov alebo rodinu, ja som sa cítila ešte viac sama… Nikto to nechápal a nikto to ani chápať nemohol.. Lebo to práve vtedy neprežívali. Nevedeli, aký je to pocit, keď ťa aj po mesiacoch pichne pri srdce, keď len počuješ jeho meno, keď zbadáš podobné auto ako jeho… Alebo keď nebodaj musíš prejsť okolo budovy, kde pracuje.

pinterest.com

Každým dňom to bolo trošku lepšie, ale nevedela som si predstaviť, čo by sa stalo, keby som ťa stretla. Bála som sa… Tak neskutočne som sa bála, že by som musela prežívať to prázdno, ktoré som cítila v prvý večer ešte raz. Tak veľmi som sa bála, že by som sa musela začať odznova presviedčať, že je to takto najlepšie pre oboch. A bola to tak dlhá cesta, že som si nebola istá, či by som to zvládla ešte raz.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prepáč, ale musím ísť

A všetko časom utíchlo. Bol to pomalý proces. Ako som si myslela, že si jediný, že na teba nezabudnem v živote a že ty si ten, ktorý zostane navždy v mojom srdci.

Dnes už viem, že to tak nie je.

Dnes, keby som ťa stretla, necítila by som nič z toho, čo som cítila predtým

Čas vyliečil všetky rany a jediné, čo zostalo, sú spomienky. Nechala som si len tie pekné lebo viem, že ti nemôžem vyčítať, že si odišiel. Viem, že to neskutočné prázdno som raz zažiť musela… Že to raz musí zažiť každý. 

Dnes už viem, že si nebol ten pravý, aj keď som si bola tak veľmi istá. A dnes už chápem tie ženy, nad ktorými som pred pár rokmi krútila hlavou. Chápem, že niekedy treba roky, aby sa srdce zahojilo a aby bolo schopné vytvoriť miesto pre niekoho iného…

photos: pinterest.com / unsplash.com

Facebook komentáre