Kdesi v kútiku duše som to cítila. To, že smerujeme tam, odkiaľ už nebude možné vrátiť sa späť. Vedela som, že ak to raz nastane, bude to znamenať úplný koniec. Nie môj, nie tvoj, ale náš. A tak ma tento blížiaci sa moment strašil vždy, keď som si to predstavila. Desila som sa toho, pretože som si bola istá, že keď v mojom srdci zavládne prázdno, už ho nič nevyplní.
Kým sa dalo, zapĺňala som ho ja. Moje otázky, ktorými som sa snažila vyriešiť si svoj nepokoj v duši a ktorým si sa ty tak elegantne vyhýbal, pramenili z obavy, že ak nedostanem odpovede, nastane prázdno. Môj plač, ktorý si ty nikdy nevidel, bol odpoveďou na strach, ktorý som v sebe živila. Dokázala som sa rozplakať kdekoľvek… Z ničoho nič, navonok „len tak“ bez príčiny vždy, keď som bola sama.
unsplash.com
Ventilovala som si plačom všetko to, čo ma zožieralo zvnútra… Bola som na ten strach úplne sama, pretože ak by tomu tak nebolo, žiaden strach by som nikdy necítila.
Vieš, ak dáš žene pocítiť, že je na mnoho vecí sama a musí sa s nimi osamote aj vysporiadať, ona tak urobí. Ale ty už nebudeš súčasťou zmeny, ktorá sa v nej odohrá. Vyparíš sa z jej sveta spolu so strachom, ktorý si do jej duše priniesol.
Bolo len otázkou času, kedy mi dôjdu sily…
A raz som naozaj prestala vládať. V jednom momente som prestala cítiť úplne všetko. Nemala som potrebu pýtať sa, viac sa z mojich očí nevalili slzy. Nastalo prázdno, ktoré zhltlo všetko pekné aj nepekné. Lásku k tebe, obavy, zdesenie, strach z budúcnosti.
Chcela som sa báť. Chcela som sa hnevať. Ale jedného dňa som hľadiac na teba zistila, že to už nejde. Tých sklamaní, toho strachu a hnevu sa rokmi vo mne nazbieralo toľko, že som už nedokázala cítiť žiadnu emóciu. Niečo sa zmenilo. Ja som sa zmenila…
Prestala som sa strachovať, čo bude so mnou, s našou láskou, s nami… Zrazu mi bolo jedno, že roky snahy a prejavovania citov zahodím za hlavu a začnem žiť nový život bez teba. Zrazu to bol fakt, ktorý si už odo mňa nezaslúžil ani jedinú slzu a zo mňa sa stal niekto, koho si ty už viac nespoznal. Práve ty si ma však do tejto podoby zmenil.
unsplash.com
Odrazu som všetko videla tak jasne a pragmaticky…
Čosi sa vo mne zlomilo. Nezáležalo mi na tom, či ťa ešte niekedy uvidím. Už som nestála o to, aby sme boli spolu, no zároveň som sa tomu ani nechcela vyhnúť. Jednoducho mi to bolo jedno. Ak by sme sa stretli alebo nie, vedela som, že by sa tým nič nezmenilo.
Ja som sa totiž zmenila natoľko, že ty si viac v mojom živote nemal miesto. A tak ťa prosím, už nikdy rovnakú chybu neurob. Stratíš ňou osobu, ktorej na tebe záležalo. Je to chyba, ktorá sa nedá vrátiť späť, pretože všetky princípy a procesy, ktoré sú s ňou spojené, sú až príliš definitívne na to, aby si sa stal aspoň jednou nepatrnou spomienkou, ktorá stále bolí.
Dnes ma už nebolí nič. Všetku bolesť som nechala v období, keď sme boli spolu. A to je len dobre. Chcela som sa vyhnúť prázdnu, ale nedokázala som to. Dnes som za to vďačná. Nie všetko, čo vnímame ako zlyhanie, zlyhaním aj musí byť.
Ak nám niekedy dôjdu sily, môže to znamenať aj výhru. Istá časť nás konečne vyhrala nad srdcom, ktoré milovalo, hoci ono žiadnu lásku nedostávalo späť.
Coverphoto: Photo by Krishh on Unsplash
