Vždy som zvykla veriť a dúfať, no nakoniec som sa sklamala, trpela a mala strach… No pri tebe som mala pocit, že to bude iné. Tak veľmi som chcela. Tak veľmi som verila. Tak veľmi som sa snažila. Viem, obaja sme si niesli svoje rany a veľa nevypovedanej bolesti z našich „minulých životov.“ Obaja sme vedeli, že naše svety sú tak odlišné, no napriek tomu nás tak veľmi lákali a my sme sa nimi postupne nechali pohltiť. Vždy, keď sme ukryli do toho nášho – spoločného, všetko a všetci naokolo prestali existovať.
Strácali sme pojem o čase, strácali sme sa v sebe a ja som si priala, aby sa čas zastavil úplne. Vytváral si mi rozprávku a ja som postupne začínala veriť na svojho princa a šťastný koniec. No osud a ty ste to chceli zjavne inak… Viem, že nie som bez viny a že som povedala a urobila veci, ktoré ťa ranili a ublížili ti.
pinterest.com
Pochop však, že moje činy boli činmi vystrašenej, doráňanej a neistej ženy. Ženy, ktorej srdce a dôvera sú poznačené hlbokými jazvami minulosti. Tak veľmi som vtedy potrebovala, aby si ma pevne objal, pobozkal a uistil ma, že ti na mne záleží a že sa ma nevzdáš…
Ty si sa však odo mňa odstrihol a odložil ma ako hračku, ktorá nefungovala podľa tvojich predstáv a očakávaní. A potom, keď si mal chuť ma znovu vidieť, som mala pocit, že sme to zvládli. Dal si mi pocit, že ti na nás naozaj záleží a že spolu prekonáme našich démonov, pretože to, čo sme mali, bolo dôležitejšie a oveľa silnejšie ako náš strach. No potom si to povedal… Povedal si, že ma nemiluješ a že si ma vlastne nikdy ani nemiloval. Že som bola pre teba iba vzplanutím a poblúznením a že naše svety sú príliš odlišné na to, aby sme spolu mohli fungovať…
Ešte aj teraz mám pred očami tvoju kamennú tvár a cítim tú prázdnotu, ktorá z teba vychádzala.
Ešte aj dnes pri tej spomienke cítim rovnakú bolesť ako vtedy, keď sa mi srdce rozbilo na drobné kúsky. Ešte aj dnes sa pri spomienke na teba a na nás nedokážem celkom ubrániť slzám. Zostalo medzi nami tak veľa nevypovedaného…
S nádejou však dvíham hlavu nahor, upieram zrak k nočnej oblohe a hľadám hviezdu. Tú, ktorú si mi kedysi daroval a ktorá v sebe nesie náš príbeh. Naivne dúfam, že v nej nájdem odpovede na moje otázky a na to, či je toto naozaj koniec, ktorý sme si zaslúžili… A kým hľadám hviezdu a odpovede, pomaly, pomaličky zliepam svoje srdce dohromady. A opäť trpím a mám strach… Ale napriek tomu nikdy neprestanem veriť, že raz príde ten, ktorý to zmení.
P.S. Zvykol si sa ma pýtať, ako by som nazvala teba a našu kapitolu, ak by som sa raz rozhodla napísať knihu o svojom živote… A dnes ti viem povedať, že v nej budeš mužom, ktorý sa (ma) vzdal, lebo mal strach a nemal odvahu za nás bojovať.
Coverphoto: www.pexels.com
Autor: Beka
Ak by si nám aj ty chcela zaslať článok, pošli ho na ulomkyzeny@gmail.com.
