Vie, aké je to ťažké… Keď musí ísť ďalej nevediac kam. Keď len cíti, že to, čo jej kedysi poskytovalo oporu a bezpečie, jej dnes prináša nepokoj a skryté nástrahy, na ktoré neustále naráža. Vie, že spočiatku nie je jednoduché páliť mosty a začínať odznovu, pretože ak raz niekam investovala priveľa času a úsilia, podvedome ju to stále ťahá k tomu, aby sa to opakovane pokúšala opravovať. Lenže takisto dnes vie, že nie všetko sa opraviť dá. A ak sa o to márne snaží, nielenže stráca drahocenný čas, ale ubližuje tým sama sebe.

Dnes v nových začiatkoch vidí slobodu. Nie bolesť a strach z nepoznaného. Dnes nič, čo sa končí, zbytočne nedrží pri živote. Naučili ju to vlastné chyby. Naučili ju to časy, kedy sa silou-mocou držala niečoho, čoho sa mal dávno pustiť. Niečoho, čo pre ňu malo byť lekciou, no ona chcela, aby sa to premenilo na raj, ktorý nič neberie, nič nemení, len dáva.

unsplash.com

Dnes sa už na život pozerá trochu inak…

Váži si to, čo vznikne, a nekropí slzami niečo, čo už nevie spasiť. Vie, že život je o koncoch, ktoré sa tesne míňajú s novými začiatkami, a je len na nej, na čo viac zameria svoju pozornosť. Vie, že sa môže báť, strašiť sa nereálnymi predstavami a ľutovať sa. No takisto vie, že jej život vždy ponúka aj lepšiu voľbu. Že sa môže naučiť ľuďom odpúšťať a viac k tým spomienkam neblúdiť, pretože každú krivdu by sme si mali pretrpieť len raz. Nie sa k nej cyklicky vracať celé roky.

Naučila sa, že niekedy jednoducho musí ísť ďalej. Sama. Bez všetkého, čo si doteraz budovala a o čo sa starala v mylnej viere, že to s ňou pobudne navždy. Občas to tak život jednoducho zariadi… Odtrhne nás od toho, o čom sme si mysleli, že je nám to súdené, no zabudli sme na jedno… Že občas nám sú niektoré veci, zážitky a ľudia súdení len na istý čas. Niektoré mosty musíme len v rýchlosti prebehnúť, nemožno sa po nich prechádzať tam a späť. A jej úlohou je rozpoznať, ktorý most musí nadobro spáliť a po ktorom môže kráčať so vztýčenou hlavou bez toho, aby si jatrila staré rany.

unsplash.com

Dnes vie, že začať odznovu nie je tragédia…

Nie je to zlyhanie, za ktorým by bolo nedostatok úsilia a deficit viery. Už dávno spoznala rozdiel medzi tým, ak niekto márnomyseľne odhadzuje čosi funkčné a ak si dopraje byť, po rokoch trápenia a premárnených šancí, konečne šťastný. Dnes sa svojimi výčitkami netrestá za chyby druhých. Pretože vie, aké jednoduché je prijať zodpovednosť za niečiu vinu, ako ľahko nadobudneme nesprávny pocit menejcennosti, keď sa nám nikdy nevráti to, čo sme niekomu dali.

Pochopila, že tie najväčšie strachy, ktoré ju dokážu opantať, nikdy nie sú reálne. Že vznikajú v nej a nikdy by im nemala dovoliť, aby prenikli do sveta, ktorý si môže začať tvoriť. Uistila sa, že zatvárať dvere v správny čas je vždy dobré rozhodnutie. Že život nie je pasívne čakanie na zázrak, no je to cesta, ktorú si musí prejsť, hoci sa jej mnohokrát kráčať nechce. Vie, že nie vždy musí poznať cieľ, no úplne postačí, ak v sebe nájde odhodlanie vykročiť a ten cieľ raz nájsť.

Dnes má pre ženu, ktorá si musí prejsť niečím podobným, iba jeden odkaz…„Ak musíš začať odznovu, nedovoľ strachu, aby ťa pripravil o radosť z nových začiatkov…“

Coverphoto: Photo by zana pq on Unsplash

Facebook komentáre