Má za sebou turbulentné mesiace. Plné kontrastov, zmien tak prudkých, že mnohokrát pochybovala, či sa okolo nej skutočne odohráva to, čo vníma. No nech sa jednotlivé obdobia od seba akokoľvek líšili, spätne musí uznať, že ich predsa len niečo spájalo. Neustále si niečo priala… Má za sebou mesiace toľkých želaní, že ich snáď nikdy ani všetky nespočíta. Dnes môže s istotou povedať, že sa jej nesplnilo žiadne z nich – opäť totiž stojí nohami pevne na zemi. Či cíti sklamanie? Teraz už nie. Všetko, čo prežila, je pre ňu dôkazom, že občas si zo strachu želáme i to, čo nám dokáže ublížiť.
Najprv si priala, aby tieto chvíle trvali večne. Tie chvíle, ktoré boli na začiatku. Boli krásne, pretože tak možno charakterizovať každý začiatok nového vzťahu. Nachádzala v ňom inšpiráciu, pociťovala nadšenie, večer nezaspávala s myšlienkami na ráno, ale s úsmevom na perách, totálne preciťujúc súčasný okamih. Bolo jej sľúbené všetko a vzaté nič. Kto by ten pocit nemiloval? Bolo to niečo nové. Niečo, čo narušilo jej rutinu, nalinajkovaný život, o ktorom sa nazdávala, že je kompletný a naplnený. Lenže tento muž dokázal nájsť presne tie prázdne miesta, o ktorých ani sama netušila. Jednoducho bol jej súčasťou. Zrazu – len tak znenazdajky.
unsplash.com
Neskôr si želala, aby sa tieto chvíle vrátili späť…
Presne tie, pri ktorých chcela, aby boli večné. Neboli… Zmizli skôr, ako sa ich stihla nabažiť. To bol prvý kontrast, ktorý prevrátil jej svet naruby. Čo bolo, bolo. A teraz to už nie je. Kam to zmizlo? Čo sa zmenilo, že sa zrazu všetko zmenilo? Ona? On? Všetko vôkol nich? Nevedela. Tápala. Chvíľami pochybovala, či pred ňou stojí on. Ten človek, ktorý jej ešte nedávno vykresľoval úsmev na perách. Chvíľami pochybovala, či je to stále ona. Tá žena, ktorá sa dokázala pre túto tak nadchnúť. Stratila sa láska, alebo to nadšenie?
Až keď začala cítiť bolesť, keď jej deň za dňom bolo dokazované, že sa nič z toho, čo tak milovala, nechce vrátiť späť, začala si želať, aby sa stal zázrak. Nie to, aby sa to vrátilo späť. Toto želanie sa jej zdalo príliš jednoduché, primitívne, príliš slabé a neúčinné. Potrebovala zázrak. Taký, ktorý nemožno definovať, no len ten by vedel zvrátiť to, čo sa okolo nej deje. Vlastné sily jej na záchranu tohto vzťahu už nestačili.
Prešli mesiace, kým pochopila, čo pochopiť mala. No za ten čas nachádzala vo vzťahu namiesto istoty len samé nástrahy. Namiesto bezpečia len mrazivú nervozitu. Namiesto odpovedí ďalšie a ďalšie otázky, namiesto zblíženia odcudzenie a namiesto lásky koktejl iných pocitov, ktorý však láskyplne nehrial, ale strašidelne mrazil. Namiesto toho, aby po boku muža nachádzala tie najkrajšie úlomky seba, zbierala len črepiny – zbytky svojho ja, ktoré si už nemohla vziať späť, pretože sa na ich hranách vždy škaredo porezala. Je toto to, čo vždy chcela? Nie… Tak prečo o to teraz tak veľmi bojuje?
Presne vtedy začínala chápať, že základom žiadnej lásky nemôže byť želanie, že sa raz všetko zmení a na dobré sa obráti.
unsplash.com
A tak namiesto toho, aby zosnovala ďalšie želanie, povedala si, že sklamaní už bolo dosť…
Rástli priamo úmerne s každým rozsypaným prianím. Rástli natoľko, až zatienili všetko, čo si predtým sama budovala, a tak začínala mať pocit, že bez neho nebude mať nič. Že bez neho bude nikým. Toto sú tie chyby, ktoré vo vzťahoch robíme. Upneme sa na to pekné, čo práve prišlo a zabúdame, koľko pekného sme v živote nachádzali predtým. Toto sú tie prefíkané ťahy, ktoré tí, čo s radosťou lámu srdcia, robia…
Vnuknú nám pocit, že bez nich to zmysel nemá. Najprv nám dajú lásku, i keď len klamlivú a falošnú, len preto, aby sme začali šalieť, keď nám ju vezmú. Stratíme kontakt s našou minulosťou, s nami samotnými. A kým stihneme precitnúť, čo môže pokojne trvať aj celé mesiace i roky, dokáže sa nám v mysli usadiť jeden veľký paradox – že bez nich, bez tých, ktorí nám chcú vziať všetko, čo bolo stabilné, už nikdy žiaden balans v živote nechytíme.
Je až smiešne, čomu dokážeme ako zamilovaní veriť…
Skutočne sa utvrdíme v tom, že bez toho, kto naše srdce zlomil, naša existencia nemá zmysel, hoci predtým, ako sa toho srdca stihol dotknúť, bolo úplné a celistvé, a zmysel života sme videli v nás samých. Jednoducho len jedného dňa, s príchodom niekoho nového, vsadíme všetko, čo máme, na jednu jedinú kartu. A keď začíname prehrávať, keď začíname vidieť, že ten druhý by za nás neobetoval nič, stotožňujeme sa s myšlienkami, ktoré sú natoľko iracionálne, až nás prinútia zostať s tými, pri ktorých sme všetko stratili, vrátane seba samých.
Dnes už vie, že riskovať v riskantnej láske sa neopláca. Dnes si už dokáže aj priznať vlastné chyby. Neprecitla. Žila v sne, ktorý sa menil na nočnú moru a ona sa napriek tomu nechcela prebudiť. Prebudiť späť, do svojej reality, do života, ktorý viedla predtým, v ktorom mala vlastné sny, vlastné ilúzie, vlastné želania, ktorých naplnenie mala pevne vo svojich rukách, nie v rukách cudzích, ktoré ju najprv pohladili a neskôr škaredo udreli. Do života, v ktorom bola niekým i bez neho a nie nikým, ako jej našepkával jej strach.
A tak dnes, keď je to celé už za ňou, sa neodváži niečo si priať. Nepraje si, aby niekto nový zaplátal to, čo iný poškodil, neželá si, aby sa nikdy viac nezamilovala. Vie, že čo má prísť, to príde. A to, čo má odísť, to odíde, nech by sa toho akokoľvek dlho držala. Želá si len jedno, ak to želaním vlastne možno nazvať. Každý večer si pri predstave, že by sa znovu zamilovala, potichu šepká:
Nech to bude akékoľvek, nech to bude ktokoľvek, precitni, prosím, včas…
Coverphoto: Photo by Vladislav Nahorny on Unsplash
