Každá sme unikát… To, čo jednu mimoriadne poteší, s druhou neurobí absolútne nič. Zatiaľ čo sa jedna nad niečím rozľútostí, iná sa nad tým pousmeje. Niektoré z nás sa smejú tak, že majú na lícach jamky, niektoré zaleje červeň v tvári, keď sa nahnevajú, a časť z nás sa zasa prehrabuje vo vlasoch, keď sme nervózne.
Každá sme iná, každá môže vymenovať tisíc drobností, ktoré sú pre ňu príznačné. No jedno máme spoločné… len málokedy sme so sebou spokojné.
pinterest.com
Chceme sa zmeniť, aby sme sa podobali na niekoho, o kom si myslíme, že je lepší. Lebo má rovné vlasy, zatiaľ čo mne sa trochu vlnia. Tá má úžasnú pleť a ja viem, ža takú nikdy nebudem mať. Som príliš nízka, príliš vysoká, chcela by som byť svalnatejšia, mať o pár kíl menej alebo viac… Zdá sa mi, že moja tvár je príliš guľatá, že mám príliš krátke nohy… Tá a tá chodí na podpätkoch úplne dokonale, pričom ja v podobných topánkach pôsobím ťarbavo…
Každá z nás na sebe nájde milión vecí, ktoré by zmenila.
Ruku na srdce, kto je so sebou úplne spokojný? Kto nezávidí druhým to, čo jemu príroda nenadelila? Zatiaľ čo si všímame na iných „dokonalosti“ a porovnávame sa s nimi, zabúdame sa pozrieť na seba. A keď tak už urobíme, vždy sa na seba zadívame poriadne kritickým okom…
Hľadáme nedostatky a prehliadame to, čo je na nás krásne, pretože večné porovnávanie sa s inými nám poriadne kazí optiku.
V krátkosti napísané… chceme byť iné. Za každú cenu, nezávisle od toho, ako veľmi sme dokonalé. Pretože každá dokonalá sme. Svojím spôsobom, v istej oblasti. Ale práve naše prednosti si nie sme schopné pripomínať tak často ako nedostatky. Nie je to škoda? Veď predsa ak by sme sa viac sústredili na to, v čom sme výnimočné, prinieslo by to viacero výhod.
pinterest.com
Menej by nás „pálili“ naše nedokonalosti a o niečo viac by sme zdokonalili to, čo už dokonalé je. A v neposlednom rade… iní si na nás všímajú práve to, čo im podstrkujeme popod nos. Tak prečo neustále hovoríme svojmu drahému o krivých nohách, polámaných vlasoch a prehnanej hanblivosti? Prečo sem-tam namiesto toho nespomenieme, že máme… krásne veľké oči, dlhé mihalnice…? Alebo že dokážeme v práci to, čo naši kolegovia a kolegyne doposiaľ nedokázali?
Zlepšujme sa, ale nemeňme sa.
Neviem, či rozumiete, ako to myslím. Ide mi o to, aby som vám pripomenula, že neustálym plakaním nad tým, ako veľmi máme spľasnuté vlasy, zatiaľ čo iná žena má nesmierne hustú hrivu, nedokážeme nič. Sú to tvoje vlasy a keď sú spľasnuté, tak také jednoducho majú byť. Sú tvoje a robia ťa tebou…
Zvláštna formulácia, ale o to viac pravdivá. Tak ich prijmi, nechci ich zmeniť a netýraj ich drahými prípravkami. Rovnako buď hrdá aj na svoje vraj krátke nohy, na to, ako znie tvoj hlas v zvukovej nahrávke, na to, že sa ti roztrasú ruky, keď sa necítiš byť vo svojej koži.
Dosaď si sem čokoľvek, čo je pre teba charakteristické, a povedz si, že si to ty… Že všetky tieto črty robia teba tebou a ak by zrazu zmizli, už by si to nebola ty. Chýbalo by to nielen tebe, ale aj všetkým, ktorí ťa milujú.
Pretože ver alebo nie, na svete sa pohybuje hneď niekoľko ľudí, ktorí ťa milujú či budú milovať práve kvôli tomu, čo ty označuješ za nedokonalosť.
Prečo chceme byť iné? Prečo máme neustálu túžbu meniť to, čo je našou súčasťou? Zlepšujme sa v tom, v čom sme vynikajúce, a hlavne… prestaňme sa porovnávať. Zväčša to, čo považujeme za ideál, je len nafuknutá a poriadne prifarbená bublina…
Autor: Laura
Coverphoto: Photo by Sam Manns on Unsplash
