Už dlhší čas sa v mojej blízkosti pohybuje človek, ktorého vzťahový život by sme mohli pomenovať ako… Dramatický. Aby som mu nekrivdila, pracovnú oblasť svojho života zvláda na výbornú. Zorganizuje aj rozbesnené stádo slonov a prinúti ho poslušne kývať chobotmi. Ale čo sa týka vzťahov, tam zorganizované nemá nič. Postupuje metódou pokus-omyl a keď niečo (respektíve všetko) nevyjde, hľadá vinníka vôkol seba namiesto toho, aby sa šiel pozrieť do zrkadla.

Tento človek má jednu zvláštnu vlastnosť. Len čo jeden vzťah z vlastnej vôle ukončí a zanechá za sebou slzavé údolie, dopraje svojej bývalej polovičke čas. Najprv jej vykričí aj svoje vlastné chyby a so vztýčenou hlavou odchádza. Isté obdobie využíva na to, aby okúsil, ako chutí sloboda.

pinterest.com

Objavuje nové sukne a všade rozpráva o tom, ako sa mu otvorili oči, keď sa odhodlal svoju – už teraz bývalku – opustiť. No keď si ona nájde niekoho iného a zabudne na to, aký (ne)charakter milovala predtým, on sa vracia. Je milý, ústa má plné sľubov a v očiach iskričky lásky.

Mohlo by sa zdať, že pochopil, o čo prišiel…

Ale nie je tomu tak. On len pochopil, že nie je jediný. Jediný na celom svete, kto by v iných ženách vedel vzbudzovať záujem. Len čo sa objaví jeho potenciálny sok, objaví sa aj on. A je si istý, že dvere za sebou nikdy v skutočnosti nezatvoril. Nechal ich len pribuchnuté a kľúče zostali pod rohožkou.

Akýmsi zázrakom sa mu vždy podarí rozbiť začínajúc vzťah a vrátiť sa do života niekoho, koho život už raz na istý čas zruinoval. A mne je z toho smutno. Bridí sa mi predstava, že ego niektorých ľudí je vyššie ako súcit k tým, ktorí sa k nim vždy správali pekne, no oni ich milovať nedokázali.

Viem, že lásku je nie vždy možné oplatiť. Síce to bolí, ale je to v poriadku. No ak sa ocitneme na strane toho, kto z nepochopiteľných príčin milovať nevie, mali by sme sa vypariť. Skloniť hlavu a nechať toho druhého žiť svoj život dúfajúc, že sa z nás čoskoro vylieči.

Ale žiarliť na niekoho, koho vlastne ani nemilujeme, no napriek tomu chceme byť v jeho živote, je zúfalé…

Detinské, podlé a sebecké. Je to čin, za ktorý by sa malo zatvárať. Za to, že začíname po rozchode na bývalého partnera žiarliť, podľa mňa môže naše ego. Jednoducho neustojíme predstavu, že nás ten druhý nahradil, hoci sme ho my sami opustili. 

Zrazu vidíme, čo všetko nám ten človek dával – presne to, čo sme kedysi brali ako samozrejmosť, a nevieme sa vyrovnať s tým, že to odteraz bude poskytovať niekomu inému. Všetci chceme byť nezabudnuteľní. Pre niekoho osudoví… No ak prídeme na to, že na nás tak jednoducho zabudol, začína sa peklo. Malé peklo v nás, ktoré páli všetkých zúčastnených, no najviac v ňom horíme práve my a to nás núti ubližovať.

pinterest.com

Niekedy sa to proste deje. Rozchodom získame odstup od toho, čo všetko nám prekážalo, a zrazu sa to nezdá až také zlé. A niekedy sa k slovu hlási len na naše ego. Vtedy sme schopní rozbiť ďalší vzťah, hoci toho človeka už nechceme. No podnecuje nás k tomu túžba byť jediným.

To, že na naše miesto nastúpil niekto iný, si môžeme preložiť po svojom… 

Napríklad tak, že nemáme až takú iskru, ako sme si mysleli. Asi naša osobnosť nebude natoľko čarovná, že stačí pár mesiacov a zrazu je na našom mieste niekto iný. Veď ak sa niekto pozbieral z rozchodu s nami, asi sme takí nezabudnuteľní neboli. No mali by sme si uvedomiť jediné… 

V láske ego nesmie mať svoje miesto. Ak raz chceme stáť po boku niekoho, kto bude celým naším svetom, mali by sme skloniť hlavu a dúfať, že sa nikdy nestane nič, čo by tento krehký cit dokázalo poškodiť. No veľakrát sme to práve my, kto ho rozbije na márne kúsky. Pretože si z lásky robíme hru, ktorej hlavným hráčom je práve naša hrdosť.

Autor: Karola

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Moja a tvoja verzia...

Coverphoto: Photo by Toa Heftiba on Unsplash

Facebook komentáre