Každý z nás stretne človeka, ktorý ho zmení. Pod jeho vplyvom a kvôli tomu, ako veľmi nás zranil, sa jednoducho vyformujeme tak, že sa miestami prestávame spoznávať aj my sami. Slovo láska v nás vzbudí úplne iné pocity. Slovo dôvera má zrazu trpkú príchuť. A šťastie… to je zrazu niečo, čo nevieme presne definovať.
Možno si pod tým pojmom predstavíme iba svätý pokoj. Nič viac. Len stav, kedy od nás nikto nič nechce a my sa môžeme ponoriť do svojho vnútra. S rozvahou a chladom tak príznačným pre tieto chvíle pouvažovať nad tým, ako chceme svoj život ďalej viesť. Možno slovo šťastie v týchto okamihoch znamená samotu. Bezpečie plynúce zo zistenia, že sa v našej blízkosti nenachádza nik, kto by nám ublížil. Ticho, kedy sme len sami so sebou a nemusíme tŕpnuť, kto nás ešte sklame.
Iróniou však je, že práve tí, ktorí nás zmenili, chcú, aby sme boli stále rovnakí…
pinterest.com
Domáhajú sa toho, aby sme sa správali tak ako predtým. Aby sme im verili, mali šťastie v očiach vždy, keď ich uvidíme, aby sme im poskytovali všetko to, na čo sú zvuknutí. Tí, čo nám ublížili najviac, si totiž nikdy neuvedomia, že oni z nás urobili človeka, akým sme dnes.
Ale to už, žiaľ, nie je možné. Už bolo toľko sklamaní, toľko nocí, kedy sme mali pocit, že ani nežijeme a nachádzali sme sa len v akomsi vákuu, kde bežal iba čas, no všetko ostatné zostalo stáť. Naše myšlienky sa zasekli v jednom bode, naše slzy nám už viac nestekali po lícach, srdce bilo len zo zotrvačnosti.
Práve ľudia, ktorí v nás podnietia zmenu, ktorí nás prinútia vnímať lásku inak, sa po čase objavia a dožadujú sa toho, aby sme boli takí ako v čase, keď nás poznali. Plní snov a ideálov sme verili v dobro a v lásku na tomto svete. Nechápu, že práve oni svojimi činmi vybrúsili naše srdce do nového tvaru, že z neho odsekli tú časť, ktorá kedysi patrila im.
Zmení sa všetko, čo v nás bolo, a stratí sa presne to, čo nám poskytovalo oporu. Musíme sami seba nanovo vybudovať a musíme sa naučiť začať žiť s nezmeneným telom, no novým srdcom. Doráňaným a vyvedeným z miery, pretože ani ono nerozumie tomu, čo sa vlastne stalo.
pinterest.com
Tí, čo chcú, aby sme boli rovnakí, by čo najskôr mali z nášho života odísť.
Musíme sa od nich odstrihnúť a zaradiť ich do našej minulosti. Práve oni nám vyryli do srdca tie jazvy, ktoré teraz tak bolia a rozjatria sa vždy, keď si na nich čo i len spomenieme. Čím viac sa budeme dívať do očí, v ktorých sme predtým videli tak veľa a dnes tam nachádzame len prázdno, tým viac si budeme ubližovať.
Ľudia, ktorí nás zmenili, patria do čias dávno minulých. Dnes by im tá osoba, akou sme dnes, neuverila ani nos medzi očami. Dnes by ju už nezranili, pretože vďaka nim sme sa stali nezlomnými. Dnes už nie sme tým, kým sme boli predtým, a to je dobre… Z toho dôvodu, že viac na našom srdci nepribudnú nové rany.
Autor: Lucia Skoncová
Coverphoto: Photo by Artsy Vibes on Unsplash
