Veta „Láska bolí“ je jedno obrovské klišé a zároveň bohapusté klamstvo. Nie, láska nemá bolieť. Láska si sem-tam žiada kompromisy, potlačenie vlastného ega, musíme sa pozrieť na danú vec aj očami toho druhého, je potrebné, aby sme zapracovali nielen na samotnom vzťahu, ale i na sebe. Ale o bolesti tu nikde nie je reč. Bolesť, pocit, že pre niekoho robíme príliš málo, že nikdy nebudeme „dosť“, to všetko sú signály, že nejde o lásku, akú si zaslúžime. Bolesť je vo vzťahu symptómom, že niečo nie je v poriadku. A vtedy by sme mali zbystriť a spýtať sa svojho srdca, či náhodou nie je jediné, kto v tomto vzťahu miluje.

Pretože tak to občas býva… Zamiluje sa, stratíme hlavu a natešene pozorujeme svoje plesajúce srdce, zatiaľ čo ten druhý k nám prechováva (ak vôbec) len vlažné city. Takto sa veľmi ľahko staneme „tou druhou“, pričom o manželke alebo priateľke nemusíme dlho ani tušiť, zapletieme sa do kamarátstva s výhodami, ktoré je však výhodné len pre neho, alebo sa ocitneme vo vzťahu, v ktorom sa snažíme ako jediné a tomu druhému to len vyhovuje. Má fullservis, pretože čím viac sa o nás nezaujíma, o to viac sa my snažíme niečo mu dokázať.

unsplash.com

Lenže toto nie je cesta. A už vôbec nie láska. Presne takáto „láska“ bolí a robí z nás vyprahnuté bytosti, ktoré všetko odsúvajú bokom, mysliac si, že tento problém vyriešia a budú šťastné až do smrti. No, žiaľ, nebudú. Teda nie s ním. To šťastie totiž nájdeme až dlho potom, ako si priznáme, že po boku tohto človeka nemáme čo robiť.

Ja viem…

Zatvárať oči je najľahšie aj najpohodlnejšie. Ale potom sa nemôžeme sťažovať. My ženy, a vlastne nielen ženy, veď občas sa do vzťahu-nevzťahu zapletú i muži, máme jednu výnimočnú vlastnosť. Vieme investovať energiu do vzťahov, z ktorých sa nám späť nikdy nevráti.

Hádžeme hrach o stenu, plytváme svojimi citmi, sústreďujeme sa na niečo, čo sa nikdy nemôže skončiť dobre. A ja vám tu dnes spomeniem pár scenárov, v ktorých vôbec nie je ťažké zahrať si hlavnú úlohu. Lebo láska, lebo naša viera, že dokážeme obrátiť Zemeguľu hore nohami…

unsplash.com

Myslíme si, že sa dotyčný zmení…

V tomto prípade si skús predstaviť nejakú tvoju vlastnosť, ktorá ťa štve. Výbušnosť, prílišná citlivosť alebo to, ako zle zvládaš niektoré stresové situácie a chytíš paniku pri úplnej maličkosti. Prípadne ak máš poriadne sarkastický humor, pripomeň si túto svoju črtu. A teraz si predstav, že to chceš zmeniť, čo sa už možno mnohokrát i stalo. Chcela si sa zmeniť, chcela si mať v niektorých situáciách viac sebavedomia, nechceli si vtedy a vtedy vybuchnúť od hnevu, alebo sa v momente, keď sa to vôbec nehodilo, trpko zasmiať.

A podarilo sa ti to? Myslím, že nie. Možno sa ti podarilo trochu sa skrotiť, ale i tak si sa dostala do štádia, kedy ti rupli nervy. Už tomu rozumieš? Ako chceš zmeniť iného človeka, keď ani my sami nemáme moc nad sebou? To, čo je v nás, je proste v nás, hoci tým často dokážeme niekomu ublížiť. Vieme sa s tým naučiť pracovať, no nikdy to zo seba nevymažeme úplne.

Takže nie, nikoho nezmeníš. Musíš pochopiť, že nikto nemá moc vymazať z druhého človeka isté povahové črty. Je to v ňom, je to o ňom a je to len na ňom, či sa rozhodne na sebe zapracovať. No pamätaj, prosím, že charakter človeka je nemenný. Ten, kto klame, bude klamať už naveky. Ten, kto vo vzťahu podvádza, to bude robiť aj naďalej… Môžeme mnoho vecí pochopiť a zmeniť názor. No nikdy na sebe nezmeníme to, akí sme. Tak sa nikdy nepokúšaj zmeniť niekoho, komu je jedno, že ti svojím konaním ubližuje, a vezmi tento vzťah radšej z kratšej cesty.

Jedinou osobou, ktorá sa v tomto vzťahu musí zmeniť, si ty. Musíš pochopiť, že nikoho nezmeníš, a to je jediná zmena, ktorú tento vzťah potrebuje. Nič viac a nič menej.

unsplash.com

Ide o toxický vzťah

Ďalší typ vzťahu, do ktorého sa vieme zapliesť tak, že cesta späť je poriadne náročná a kostrbatá. O toxických vzťahoch sa už nahovorilo mnoho. Rovnako aj my sme sa o nich už niečo „napísali.“ No predsa sa niektorá z nás v takomto vzťahu ocitne veriac, že z toxickej lásky sa stane taká, ktorá ju bude nadnášať.

Ale nebude. Priznaj si pravdu. Vzťah s manipulátorom, vzťah s človekom, ktorý nevie vziať svoj život do vlastných rúk, ktorý sa neustále na niečo sťažuje a tebe to už lezie krkom, ktorý je prehnane žiarlivý, prípadne ti vyhadzuje na oči jeho vlastné chyby a dúfa, že ich prijmeš, ty sama nevzkriesiš.

Nejde to. No to, čo ide, je pozrieť sa pravde do očí a pripomenúť si, že samota nie je zlá. Práve naopak… Samota je super, pretože si s človekom, ktorý sa na teba nikdy nevykašle. A ak sa jej náhodou bojíš, vždy je lepšia ako prítomnosť toxickej osoby.

Nechceme vidieť pravdu…

Toto je veľmi častý jav. Stalo sa to aj mne. Bola som mladá, bola som zamilovaná a to je občas naozaj vražedná kombinácia. Milovala som muža, po ktorom túžili všetky, čo ho poznali, a spočiatku to vyzeralo tak, že som „vyvolená.“ No až neskôr som začala prichádzať na to, že vyvolenou sa stala každá, kto sa v jeho okolí mihla.

Áno, bol to sukničkár ako lusk. S odstupom času som pochopila, že si tým liečil vlastné komplexy. Neviem, či mu Ferko v družine kradol pastelky a smial sa mu, že si nikdy nenájde babu, no zjavne tam niečo podobné bolo a muselo to byť dosť kruté a dlhodobé. Pretože ten môj milovaný muž vystriedal za mesiac niekoľko sukní a čo som robila ja?

Presviedčala som sa, že to tak nie je. Po nociach, kedy mal byť dávno doma, som si nahovárala, že je zaneprázdnený, že musel odísť k rodičom, že šiel pomôcť bratovi, že sa mu niečo prihodilo… Každú jednu noc iná výhovorka len preto, aby som nakoniec mohla počúvať jeho falošné ľúbim ťa a klamať samu seba, že toto obdobie prejde a nie je to vlastne také zlé, to len ja som predsa paranoidná.

To, že nechceme vidieť pravdu, je naša slabosť, hlúposť a chyba. Čoho sa vtedy, dopekla, bojíme? Prečo ospravedlňujeme človeka, ktorý sa s nami zahráva a ktorého netankuje, že sa kvôli jeho činom trápime? Pretože sme… Zamilované… A hlúpe. Tak ak sa ťa to týka, nebuď ako Mia. Mia bola mladá, zaľúbená a túžila mať vzťah s dokonalým mužom, ktorého dokonalosť si len ona sama vymyslela.

unsplash.com

Zmierime sa s tým, že žiadna láska nie je ako z filmu…

Poznám také prípady. Sú to ženy, ktoré si v živote toho preskákali už veľa, až nakoniec skočili do vzťahu, ktorý hýri všetkými možnými farbami, len nie ružovou. Zostanú zaseknuté v prítomnosti niekoho, kto ich nemiluje, kto si ich nevšíma, kto možno hľadá pravdu na dne pohárika, prípadne aj sem-tam zvýši hlas, a ony len myknú plecom a popod nos si zašomrú, že predsa žiadna láska nie je dokonalá a už viac nemajú silu hľadať niečo iné.

Presne týmto prístupom vyslovujeme samy nad sebou rozsudok. Presne takto sa vedome oberáme o pekné chvíle, o pokojný spánok, o pocit, že niekomu na nás skutočne záleží. Myslíte si, že je to správne? Ja nie… A pritom som si už dávno zložila z očí ružové okuliare a priznala si, že naozaj žiadna láska nie je úplne dokonalá. Ale to ešte neznamená, že v tej prudko nedokonalej máme zotrvať naveky.

A práve preto by sme nemali vyhľadávať vzťahy, keď nie sme oukej. Keď nás niečo trápi, keď sme ubolené, vysilené, keď sa trápime a strácame sa samy v sebe. Pretože vtedy si nemôžeme byť isté, či skutočne milujeme alebo sme sa len chytili slamky, o ktorej sme si mysleli, že bude našou záchranou, no v skutočnosti sa nám len rozpadá v rukách.

Tu sú tie dôvody, prečo láska bolí…

Pretože jej to dovolíme a tú lásku si vymyslíme. Hm, aj sa to rýmuje. Znie to tak hravo, však? Ale v skutočnosti to už taká sranda nie je… Tak si, prosím, pamätaj, že ak ti vzťah spôsobuje bolesť, výčitky, strach, čokoľvek… Tak to nie je láska. Bodka.

Coverphoto: Photo by Kelli McClintock on Unsplash

Facebook komentáre