Keď sa tak nad tým zamyslím, začalo sa to už v mojej puberte. Ten pocit, že sa mi niekto, za koho by som dala ruku do ohňa, otočil chrbtom… Podkopol mi nohy, do očí vravel úplne niečo iné ako za chrbtom. Nikdy na to nezabudnem. Bolo to moje prvé vzťahové sklamanie, vďaka ktorému som bola nútená zamýšľať sa, prečo sú niektorí ľudia takí krutí.
Dnes by sa mi svet preto, že sa z mojej najlepšej kamarátky, s ktorou som sedela v jednej školskej lavici, vykľula zákerná intrigánka, svet nezrútil. Ale vtedy to bola prvá rana pod pás, s ktorou som sa vyrovnávala veľmi dlho, hoci teraz si na to spomínam skôr s úsmevom. S vekom nielen rastieme, ale i vnútorne silnieme a získavame iný pohľad na život. So súčasným vnímaním sveta by som to teraz vôbec neriešila.
unsplash.com
Všetko by dnes bolo v poriadku, keby sa tento scenár neopakoval…
Ten istý pocit krivdy, len iné osoby. Pocit sklamania gradoval priamo úmerne môjmu veku. Priatelia, kolegovia, prvá láska, druhá láska… A takto to šlo stále dookola. Ja som milovala celým svojím srdcom, bola som vždy poruke, snažila som sa na maximum. Chcela som, aby ten druhý cítil, že mi na ňom záleží a nedokázala by som zaspať, ak by som mala pocit, že som mu to dostatočne nedala najavo. Dúfala som, že dotyčný pochopí, že lojalita a úprimnosť sú stavebným kameňom akéhokoľvek vzťahu. Vždy to vyzeralo, že tentokrát je to už navždy…
Až kým som o niečo neskôr nezaspávala s otázkou, prečo ma zase niekto okašľal. Prečo ma podviedol, oklamal, ťahal za nos… Prečo mi podrazil nohy, nebol ku mne úprimný. Prečo ma proste opustil, hoci som sa ja nijako neprevinila. Prečo som mu nestačila a musel hľadať niekoho iného. Prečo namiesto úprimnosti volil faloš ako jeho jediný komunikačný nástroj…
Prečo si ma nikto z nich nevážil?
Priznám sa, že túto otázku som si kládla veľmi často a k ničomu dôležitému som sa nedopracovala. Až posledné sklamanie mi poskytlo vytúženú odpoveď… Ja som si to pýtala… Zvláštne, však? No je to pravda, nech už to znie akokoľvek drsne a čudne.
Nie som si istá, či to spôsobil strach, a teda v štýle, že to, čoho sa bojíme, do svojho života aj priťahujeme. No tak či onak za všetky podrazy, náhle odchody a rozchody viním predovšetkým svoju dobrotu.
Pretože aj priveľa dobra vo vzťahoch spôsobí zlo. Priveľa dobra je totiž znakom, že dokážeš zniesť všetko.
Určite teraz nikoho nechcem navádzať, aby sa stal zlým…
Skôr chcem len poukázať na to, že nie je dobré byť za každú cenou tou, ktorá všetko pretrpí, odpustí a nad všetkým len mávne rukou. Tou, ktorá nič nežiada a nikdy sa neozve, ak sa jej niečo nepáči. Tou, ktorá mlčí a iba poslušne prikyvuje, pretože strach z toho, že s ňou dotyčný nebude súhlasiť, je silnejší ako vlastná potreba presadiť svoje záujmy.
Keď sa spätne pozriem na vzťahy, ktorých predtým nepochopený rozpad som tak dlho oplakávala, prichádzam k tomu, že som v nich trpela. V niektorých viac, v niektorých menej. No trpela som. Trpelo moje zlomené a udupané ego. Trpela moja hrdosť, moje ja, moja osobnosť, moje srdce…
Veď načo sú nám vzťahy, v ktorých nemôžeme byť sami sebou?
unsplash.com
Preto som to musela zažívať dookola…
Aby som pochopila, že ja nemôžem byť tou, ktorá všetky vzťahy udržuje pri živote. Aby som si uvedomila, že chýbajúce šťastie sama pred sebou nezahrám. Aby som nebola večne tou, ktorá v sebe dusí všetko, čo v nej vzťahy vyvolávajú. Aby som sa nebála prejaviť sa a nezostávala s niekým, koho vôbec nezaujíma, ako sa cítim.
Dobré dievčatá totiž chce každý… Ale len na istý čas. Nikdy nie navždy. Dobré dievčatá po čase začínajú byť nudné a stávajú sa obeťou svojich vlastných citov.
Ostatní ma museli opustiť, aby som pochopila, že mám ísť ďalej a mám hľadať niekoho, s kým si môžem dovoliť byť sama sebou.
Autor: Laura L.
Coverphoto: Photo by Joshua Rawson-Harris on Unsplash
