Áno, žiaľ, je to tak. Mám strach z lásky. Dávnejšie, pred pár rokmi mi záležalo na niekom až príliš… V mojom náručí som ti vytvorila domov. Domov bol miestom, kam si sa mohol vrátiť, keď ti bolo ťažko, alebo miestom, ktoré si si sám nevedel vytvoriť. Nebo je tam hore, avšak ja som sa ti ho snažila priniesť sem na Zem aspoň malým kúskom. Bola som tvojou najlepšou kamarátkou, sestrou, bútľavou vŕbou a všetkým tým ostatným.

V mojom živote si bol mojou prioritou, avšak ja som sa v tom tvojom našla až na poslednom mieste. Ten koniec – to, ako to dopadlo medzi nami dvoma, poznáme asi všetky. 

unsplash.com

Preto mám strach z lásky…

Z lásky, dôvery. Opakujúceho sa sklamania a smútku. Niekto ma bude mať úprimne rád a po čase odíde ako ty. Budeme spolu lietať v oblakoch a na zem spadnem sama. Ten pád bude bolieť a miestami bude trpký. Postaviť sa opäť na nohy bude nejakú tú hodnú chvíľu trvať. 

Zvládnem to, aj keď to nebude možno ľahké. Som predsa žena a čo-to aj zvládnem. Neviem, či si chcem tým všetkým zlým opäť prechádzať. Taktiež nemám odpoveď na to, či s tým bude súhlasiť moje srdce. 

Netúžim vhupnúť do toho obdobia… 

Kedy mi slovo spánok vôbec nič nehovorilo, v tele mi prechádzala nervozita viac ako krv v žilách. A dni, kedy som namiesto tých slnečných mala tie upršané, a jediné, po čom som túžila, bolo ležanie v posteli a prežívanie. Roky, počas ktorých by som mala byť šťastná, mi utekali pomedzi prsty.  

Moja intuícia mi našepkáva, že teraz ešte o vzťah nestojím. Aspoň na dlhší čas. Netúžim už po sladkých rečiach a motúzikoch ťahajúcich sa popod môj nos, ktoré sa mi snažia nahovoriť, akí všetci muži ste alebo ako ste sa zmenili. 

unsplash.com

Nie, stačilo a bodka…

Chcem vidieť skutky a nie slová plné prázdna. Dávno nie som tým naivným dievčatkom. Priznávam sa, že som neveriaci Tomáš. Na určitú dobu vzťah a lásku nechcem, a to preto, lebo svoj drahocenný čas chcem venovať iba sebe. Po toľkom sklamaní a klamstvách je to asi logické. 

Znova vstúpiť do tej istej rieky, kedy niekoho spoznám. Ten daný človek ma obalamutí svojimi klamstvami, ja mu na oplátku znesiem modré z neba a on mi tu zanechá po sebe veternú smršť. 

Dôsledky tejto katastrofy budem pociťovať príliš dlhú dobu… 

Upratovanie v mojom živote po tejto smršti bude náročné. Niekedy to bude chcieť pauzu vo forme kontaktu s prírodou alebo ísť s kamarátkou na pohár vína. Budú dni, kedy nebudem mať silu ísť ďalej, ale verím, že potom zase vyjde slniečko a budem statočne bojovať. 

Dnes beriem samu seba ako prioritu… Som na prvom mieste, som stredobodom môjho vesmíru. Môj čas je drahocenný a viem, ako ho správne využiť v prospech seba. 

Nie je nič zlé na tom, že si sa dala na prvé miesto. Mala si to urobiť už dávno. 

Ak budem šťastná ja, budú šťastní všetci okolo mňa…

A možno raz stretnem niekoho, kto ma bude akceptovať takú, aká som. Pokiaľ niekto  nie je s niečím spokojný, tak v mojom živote nemá priestor…

Autor: Laura

Coverphoto: Photo by Katie Drazdauskaite on Unsplash

Facebook komentáre