Prečo na teba stále myslím, keď som si sľúbila, že ťa už navždy vymažem z môjho života? Možno sa tými myšlienkami snažím pripomenúť si tie rany, tú bolesť a to, že niečo také už viac nesmiem dovoliť, že nemôžem niekomu, kto o to nestojí, darovať aj to posledné. Neviem, prečo je to tak, no občas sa jednoducho pristihnem, ako na teba myslím, hoci som sa zaprisahávala, že sa to viac nestane. Kedysi som si pri tebe kládla otázku: „Prečo skrátka nemôžeš byť môj?“, no za ten čas sa však tá otázka zmenila…
Teraz sa pri myšlienkach na teba pýtam len jedno: „Ako to, že som ti po celý ten čas dovolila, aby si ma ničil?“ Dnes som na teba znova po nejakom čase myslela, a tak som bola opäť s tebou, síce len na malý okamih, no i to stačilo.
pinterest.com
Problém je, že som ti povedala zbohom toľkokrát, až to začalo znamenať, že nikdy neodídem. Zakaždým, keď som ti povedala zbohom, išla som sama proti sebe, pretože to nebolo „zbohom“. Bolo to „som tu“, bolo to „poď ma hľadať, len ty ma nájdeš“.
Hovoriť ti zbohom bolo ako prichádzať o nádej, že sa to utrpenie raz skončí…
Bolo to čakať a strácať ťa v ten istý moment. Zbohom, zbohom, zbohom. Neuvedomovala som si, že som to povedala viackrát, ako si si zaslúžil, viackrát, ako som mohla uniesť. Áno, dokázala som od teba odísť, dokázala som sa zmieriť s tým, že nemáme budúcnosť, že ty ma neľúbiš, no aj napriek tomu mi chýbaš tým najtichším spôsobom, aký existuje.
A ani nevieš, ako rada by som pochopila, prečo to tak je. Ani nevieš, ako rada by som poznala ten pravý dôvod toho, prečo na konci každého dňa moje myšlienky zablúdia k tebe, k tomu obdobiu, kedy som naozaj verila, že my dvaja by sme spolu raz mohli byť šťastní, že by sme raz mohli mať plnohodnotný vzťah.
pinterest.com
Vtedy som tomu totiž naozaj verila a myslela si, že polovičné vzťahy nie sú nič pre mňa…
No očividne som sa pekelne mýlila, pretože s tebou mi taký vzťah stačil a vo chvíľach, kedy som už toho mala po krk a nevedela som, ako ďalej, nahovárala som si, že raz sa to zlepší, že raz sa posunieme ďalej a ty pochopíš, že som všetko, po čom si kedy túžil.
Aké naivné, však? Vieš, čo je zvláštne? Že vtedy som si skutočne myslela, že som šťastná. Vnútri ma to ubíjalo, cítila som, ako mi bolesť prúdi v žilách, no aj napriek tomu som to bola ochotná vydržať, len preto, aby som mohla byť aspoň chvíľu s tebou.
Ba dokonca som to ešte pokladala za šťastie…
Bolo dvanásť hodín večer, potom dve hodiny v noci a ja som bola stále hore, s miliónmi myšlienok v mojej hlave a slzami stekajúcimi po mojich lícach pýtajúc sa, čo robím zle, no stále som všetkým, vrátane seba, hovorila, že som šťastná.
Niekedy si totiž šťastie umelo vytvárame aj tam, kde v skutočnosti nie je, pretože potrebujeme mať pocit, že pri danom človeku máme dôvod zostať.
Nie, nebola som šťastná, no verila som, že raz budem. A tak teraz, keď som už s niekým iným a môj život ide konečne správnym smerom, nedokážem pochopiť, prečo aj po tom všetkom zvyknem myslieť na teba.
pinterest.com
Možno to je tým, že tie najhlbšie jazvy nikdy nevymažeme…
Ani toho, kto ich spôsobil, sa nám nikdy nepodarí vyhnať z našej mysle, a možno je to to tým, že nech si ma akokoľvek veľmi bolel, si neoddeliteľnou súčasťou môjho príbehu.
No jedným som si istá, a to tým, aké nebezpečné sú osoby, ktoré neodídu, ale rovnako ťa nevedia mať. Nechcú ťa stratiť, no nevedia, ako sa k tebe správať. Nechcú zostať, no nechcú ani odísť. Možno neviem dôvod, prečo vo mne stále žiješ, no mám ospravedlnenie na to, prečo som odišla…
Neodišla som preto, že by som ťa prestala milovať, odišla som preto, že čím viac som zostávala, tým menej som milovala samu seba. A teraz sa už len pýtam… Ako zabudnúť na niekoho, kto ti dal toľko nezabudnuteľných momentov?
Autor: Vanesa Černá
Coverphoto: Photo by Max Kolganov on Unsplash
